Vedľa zastavuje terénne auto. Prepína do módu pipina. „Pane, prosím vás, určite máte silnejšiu ruku ako ja. Pomohli by ste mi?" Pán je ochotný a hoci mu prsty bez rukavíc musia fest mrznúť, púšťa sa do boja so zámkou. Nejde to. Zámka povolí do polovičky a ďalej nič. Aj sa hýbe, ale neotvára. „Som technik, toto sa mi nepáči..." Chlad po desiatich minútach už premkol úplne každý kúsok tela. Nádrž stále prázdna a nedobytná. Poďakuje sa pánovi a odchádza. Snáď to ešte vydá na ďalšiu pumpu. Zaparkuje pri stojane a skúsi nádrž ešte otvoriť . Dalo sa čakať - nepovolí. Zamieri do budovy čerpačky. Za pultom dve dámy. Tak nič, tu musí zabojovať sama. „Niečo na rozmrazovanie máte?" Naleje modrú tekutinu na okraj nádržky a čaká. Päťdesiat osem, päťdesiat deväť, šesťdesiat - minútu písali vydržať. Sláva! Zámka povoľuje. Tak po trištvrte hodine bojov natankuje asi najdrahší benzín v meste a konečne vyráža domov. Prsty na nohách ako nanuky, vlasy plné snehových vločiek, skrehnutými rukami naštartuje až na druhý raz.
Auto sa už vyhrialo. Zastane na semaforoch, odpije z pumpovej kávy. Už je dobre. Úľavu musí byť vidno na kilometer. Vedľa nej zastáva pekné veľké auto. Len tak sa obzerá - a oči sa jej stretnú s vodičom z neho. Mladík, niečo cez dvadsať. Chalan sa usmeje. Toto nečakala. Tma musí dobre zakrývať vrásky. Pozrie sa naňho znovu - a chlapec jej pošle vzdušný bozk! Zrazu jej ubudne dvadsať rokov a nevie kam s očami. To sa jej ešte nestalo... V rozpakoch odpije z už prázdneho pohárika, pozerá hore a dole a na tú strašne dlhú červenú. Zdráha sa pozrieť bokom. Len jeden krátky pohľad - chlapec sa na ňu stále díva. A znovu jej pošle bozk. Musí sa usmiať. Vráti mu iskry v očiach, lebo jej je zrazu tak ľahko a skvelo. Zelená, jednotka, odchádza. Usmieva sa ešte ďalšiu polhodinu.
Je super, že sily medzi mínus a plus sú vo vesmíre vyrovnané...
