Julka je veľmi kontaktná. Miluje spať so mnou a niekedy noc v našej veľkej posteli vyhandluje s tatom. On si vtedy stavia provizórnu v detskej a spí tam – zatiaľ čo ona usína spokojná držiac ma za ruku. Dotýka sa ma pri každej príležitosti, málokedy prejde okolo bez pohladenia. Kedy sa len dá objíme ma, strčí sa mi pod plece alebo si na mňa sadne. Na gauči je vždy tesne vedľa mňa. Po prebudení ju ešte stále občas obliekam – je nám obom príjemné začínať deň spolu jemnými dotykmi. A potom pred školou je Matúš dávno v šatni, keď my dve sa ešte objímame na schodoch a želáme si po ikstý raz pekný deň. Večer ma na dobrých pár minút zamestná objímaním a bozkávaním – hovorí tomu „tuľkanie na dobrú noc“.
Matúš to má inak. Neobsedí a radšej si stavia vlastné kráľovstvá, než by mi robil spoločnosť v kuchyni alebo sedel pred rozprávkou. Namiesto maznania so mnou sa mocuje s tatom či synovcom. Zatiaľ čo ja si tľapkám s jeho sestrou, on behá po byte a huláka v zápale boja.
Ale raz – dvakrát za deň príde tá chvíľa. Keď len tak podíde ku mne, potiahne ma za ruku a sám sa postaví na špičky. Našpúli pusu a jemne ma pobozká. Jeho objatie trvá málokedy viac ako dve sekundy. Presne taký dlhý čas, aby som sa stihla zhlboka nadýchnuť. Je mäkký a stále ešte mi vonia. Pritisne si ma a ja cítim, aké jemné sú jeho nakrátko ostrihané vlasy. Zavriem oči a každým kúskom svojho tela chcem vnímať tú nesmelú blízkosť, drobné dlane na mojom chrbte a krku a teplo jeho dychu, keď hovorí „ľúbim ťa, maminka, si najlepšia“. Mnohé mamy synov to tak asi majú.
... a potom sa vyšmykne a zas niekam uteká. Neskúšam tú chvíľu predĺžiť. Nech je to presne tak, ako to má on rád. Ako je to jemu príjemné. Hoci... pozerám sa za jeho migajúcimi pätami a vravím si - za tie dve sekundy by som hocikedy dala celý rok.
