Teplé. Tie nožičky sú teplé. Och. No jasné, že sú teplé. Veď zomrela len pred piatimi minútami a vonku je aspoň tridsať stupňov. Nazvali sme tú sliepku Eulália. To kamaráti pred nás postavili výzvu - zabiť ju, správne pripraviť a nakoniec zjesť. Nič iné na jedlo nebude.
Najprv sme sa vzpierali, nikdy sme to nerobili, ani jeden z nás - „intelektuálov". A nepáčilo sa nám to. Napriek ich argumentom, že to predsa ľudia na dedine stále robia takto. A keď chceme jesť mäso, je dobré si uvedomovať všetky súvislosti.
Najprv sme pol hodiny maturovali, ako na to. Potom sme si nechali poradiť. Sliepku zavesiť dolu hlavou, ostrou sekerou zaťať, podržať metajúce sa telo. Potom vypitvať, obariť, ošklbať, umyť, predvariť a upiecť. Napíše sa to v jednej vete, deje dve hodiny. Keď Janko sliepku sťal, bol to pre neho celkom nový pocit. Ale dobre mu to nepadlo. Ja som sa nepozerala. No potom mi ju vložil do ruky, it´s your turn, babe. Obarovali sme ju dlho, príliš dlho. To som zistila potom pri šklbaní. A šklbanie peria, no, poznám aj príjemnejšie činnosti. Ale bola som dôkladná. Ako zvláštne tá obarená polo ošklbaná sliepka vyzerala. Už to nebolo zviera. Bolo to „niečo" neviem čo. Na vykuchanie som potrebovala konzultáciu. Aby som netrafila žlčník alebo močový mechúr. Varím, trochu sa vyznám, šlo to ľahko. A v tom čase som už celú udalosť ponímala ako úlohu. Odosobnene. Nakoniec poumývať a ešte na chvíľu hodiť do hrnca predvariť. Dopečená na otvorenom ohni bola potom relatívne mäkká, ako len sliepka môže byť.
Veľa som z nej nezjedla. Nejako som nemala chuť alebo som nebola hladná. Bolo teplo.
Ruky mi páchli do večera. Pocit špiny na nich ostal do rána.
Neprestanem jesť mäso. Ani sliepky som si neznechutila.
Ale som rada, že túto prácu namiesto mňa robieva niekto iný. Ďakujem. Veľmi a úprimne.
