Časy sa zmenili. Tí prváci na geodeticko-stavebnej strednej škole vedia. Celkom presne. Je im jasné, čo je podmienka, aký je rozdiel medzi lúpežou a krádežou, aj že im za zlé veci hrozí polovičný trest než previnilcom 18+. Len rozdiel medzi trestným činom a priestupom potrebujú dovysvetľovať.
Policajt, ktorý im o tom prišiel rozprávať, sedí pred nimi medzi lavicami. Rozpráva, pýta sa, a pýtajú sa aj oni. Či je zločin byť pod vplyvom niečoho. V čom sa líši odsúdenie a podmienečný trest. Tie decká, ktoré vídam pofajčievať v parku a flákať sa so zaplombovanými ušami ticho počúvajú. Reč je o tom, čo sa ich týka alebo sa týkať môže - pitie alkoholu, mäkké drogy, prvé šoférske skúsenosti. „Bacha na malé, ľahké a drahé veci. Tí, čo ich kradnú sú mladí a veľmi sympatickí. Jazdia dobrými autami, v obchodných centrách si ich nevšimnete. Práve preto sa im darí, tak, že ich krásne frajerky nosia drahé handry a chodia s nimi na dovolenky do Dubaja. Príjmy majú od ľudí, čo si nedávajú pozor", chce skončiť policajt dve minúty po zvonení. Decká sa nemrvia na prestávku, nech hovorí ďalej.
Policajt nenavádza a ani nehrozí. Trpezlivo vysvetľuje. Nielen dôsledky nezákonností a trestných činov. Dáva príklady ľudí, ktorí doplatili na to, keď robili zle alebo boli príliš naivní. Neprišiel urobiť bububu ani sa vyhrážať. Len povedať čo najviac preto, aby sa s týmito deckami tak skoro nestretol on alebo nejaký jeho kolega v celkom inej úlohe.
Niečo som sa dozvedela aj ja. A prekvapilo ma, akí podkutí sú dnes šestnásťroční. Zvoní koniec prestávky a mne napadá - poznám veľa dospelých, ktorým by sa zišlo vrátiť sa do školskej lavice. Aspoň na niektoré hodiny.
