Okrem bezdomovcov a sprejerov sem ťažko niekto chodí. Asi ani milenci, ani keď už fakt nemajú kam.
Cestičky prekryli korene stromov a kríkov. Ťažko si predstaviť, ako to tu mohlo vyzerať kedysi dávno vyklčované a upravené. Po rebríku sa dnes šplhá už iba brečtan. Bloky obrastené divým viničom vysoko nad hlavou prezrádzajú riadnu hĺbku. V budove v susedstve sa dá tušiť zamýšľané zázemie. Diery v zemi odhaľujú zvyšky po priemyselných sieťach.
Ten bazén začali stavať vraj už počas druhej svetovej vojny. Voda doňho mala pritekať po skale. Mala to byť pôvodne až päť, neskôr dva a pol metra hlboká pýcha olympijských parametrov. Iba sa nevydarila. Stavbu zastavili v roku 1968, lebo práve voda bola neustály problém - unikala.
Dnes sa o ňom nakrúcajú filmy a píšu knihy. Možno moderné technológie by dokázali na tomto mieste vystavať dokonalú vaňu aj s nevyhnutným zázemím. Tak, aby sa tu naozaj niekedy dalo kúpať. Ten bazén mal obrovskú smolu. Zlé načasovanie.
A tak tam plaváreň už asi nikdy nebude. Aj keby sa raz rôznym záujemcom podarilo vysporiadať s pozemkami a nakoniec by niekto zanedbanú džungľu zveľadil, bazén tam už nevybudujú. Kto by už dnes staval niečo také v oblasti, kde na každom voľnom metri rastú výnosné a kancelárie, domy a byty.
