Ubezpečila som ho, že samozrejme rozdiel poznám a, chvalabohu, ma nikto do propagandy netlačí. No dlho som nad tou vetou rozmýšľala a skoro denne sa k nej vraciam.
Unavený podvečer, končím v práci a z messengera na mňa vybehne link, ktorý mi poslal syn. (https://www.youtube.com/watch?v=skAnPH2d-QA) S hudbou vesmírnou spievajú o tom, aké je super cestovať vlakom. Máme ich hudbu radi, deti si ich pospevujú nielen, keď od nich chcem povysávať alebo je vonku pekelne teplo. Vypočula som si. Nadýchla sa. Vydýchla. Nedalo mi a prebehla som si reakcie pod klipom.
„Skvelé, chytľavé, parádne, konečne moderná reklama.“ Potiaľ súhlasím. „Vlaky sú super, odteraz cestujem len nimi, ŽSSK je najlepšia spoločnosť.“ Och. Ideš do vlaku? Nepi, aby si nemusela na záchod, vravím si vždy. Celou cestou presviedčam svoje čuchové bunky, aby spali a snažím sa prehliadať desiatky rokov poriadne neumyté sedadlá, podlahy, smetné koše a okná. Nie, nemám rada vlaky. Teda, nemám rada naše vlaky. Nemám rada ich puch, zanedbanosť, prekúrenie, inokedy chlad, nevetranie, hukot, záchody, nefunkčné alebo celkom chýbajúce zástrčky. A ani ich meškania. Nemám rada to, že sa tak strašne dlho nič nemení a na slová „komfort“ a „proklientsky prístup“ treba zabudnúť už dvadsať krokov pred vstupom na väčšinu slovenských staníc a zastávok. A ani vesmírna hudba to nezmení, nech sú to najkrajší ľudia na svete, ktorí v klipe tancujú v jedálenskom vozni - vysmiati a šťastní. Realitu pesnička neprekryje.
Kamarát, viem, aký je rozdiel medzi propagáciou a propagandou. Áno, tá pesnička o vlakoch je milá. Verím, že sa mnohým bude páčiť. A vlaky sú navyše zadarmo... Zaspievajme si, usmejme sa a poďme ďalej. Keď len počúvame a nevnímame, svet vie byť tak nádherne jednoduchý.
