Hovorili o tom, že pre svoje deti chcú lepšie Slovensko. Pozerala som sa na tie svoje s odznakmi #allforjan na bundách a myslela na to isté.
Už niekoľko rokov po sebe, na konci jesene, trávim jeden predĺžený víkend vo vzdelávacom stredisku Zaježová. Vždy tam prichádzam s trémou a odchádzam v eufórii. Dva razy som tam za tie štyri dni celkom stratila hlas. Niečo vyše dvadsiatky mladých - študenti Sokratovho inštitútu OZ Živice - sa tam chodí učiť to, čo im školy nedajú. Ja som len jedna z lektoriek. Začíname o ôsmej na raňajkách a končíme zvyčajne po polnoci. Pýtajú sa bez pokory, diskutujú kriticky, chcú hovoriť o veciach, ktoré zlepšujú ich malé svety okolo a aj celú túto krajinu. Žiaden z nich neplánuje odchod, naopak, mnohí sa vrátili alebo vracajú zo štúdií zo zahraničia. Chcú žiť tu, a chcú, aby sa tu ľuďom žilo dobre.
Dnes som tých študentov stretla celkom inde. Pomáhali za tribúnou na námestí preplnenom ľuďmi. A viem, že mnohí pomáhali aj pred dneškom. Katka vyzývala ľudí k pokoju. Jakub sa staral o bezpečnosť. Tomáš niesol minulý týždeň ten čierny transparent na čele davu. Táňa podávala na tribúnu vozíček. Juro pomáhal radami. Nepamätajú si November, ešte nemajú 25. A už menia svet.
Sú úžasní – vravela som si pri tom, ako som ich pred rokmi spoznala. A vravím si to aj teraz. Oni, aj celý Sokratov inštitút a podobné platformy, kde sa môžu stretnúť ľudia rovnakej krvnej skupiny. Takí, ktorým záleží nielen na nich samých.
Ja som dnes bola žiačka. Spolu s desať tisícmi ďalších. Katke, Peťovi, Táni, Tomášovi, Jakubovi, Jurovi, ... ďakujem.
