Po druhý raz sme už prišli aj s deťmi a chodíme každý rok. Máme tu dva zvláštne pomníky – talianskym a ruským vojakom, ktorí tu umreli v zajateckých táboroch počas prvej svetovej vojny.
Tábory boli vlastne samostatné mestečká. Tisícky vojakov, ktorých rakúsko – uhorská armáda zajala najmä na balkánskom fronte tu žili v drevených barakoch, no mnohí iba v zemľankách. Podľa historikov bolo v polovici septembra 1914 v šamorínskom zajateckom tábore viac ako 10 tisíc ľudí – a počet rýchlo narastal. Dnes žije v celom meste iba o málo viac obyvateľov.
V táboroch boli dielne, väznica, nemocnica. „V tábore v Šamoríne v roku 1918 fungovalo stolárstvo, krajčírstvo, obuvnícka dielňa a chovali sa ošípané. Zajatci vykonávali aj kancelárske práce, v táboroch sa aj vyučovalo,“ píše vo svojej práci o zajateckých táboroch historička Katarína Zaťková. Tisícky vojakov tu umreli na choroby - choleru, týfus, dyzentériu a tuberkulózu. Vojakov okrem chorôb a zimy trápil hlad, nedostatok a problémy so zásobovaním boli v celej krajine. „Jedným zo spôsobov, ako v táboroch zabezpečiť dostatok čerstvých potravín bolo zriaďovanie vlastných táborových hospodárstiev, kde pracovali samotní zajatci. Chovali sa tu ošípané, hovädzí dobytok a pestovali plodiny.“ Hladovanie sa snažili velenia táborov riešiť aj tým, že čo najviac zajatcov odosielali na práce, kde sa o nich museli postarať zamestnávatelia.
Kráčam tichým cintorínom. Na tráve je srieň a hoci nemrzne, fúka chladný vietor. Neviem si predstaviť život v táborových barakoch pred sto rokmi. Rusi a Taliani bývali v tábore, Maďari a Slováci v ich susedstve. Všetci rovnako bojovali s nedostatkom a zimou, všetci rovnako boli vystavení zlej hygiene a chorobám. Koľko presne zajatcov tu zomrelo sa nedá zistiť. Katarína Zaťková píše: „Podľa záznamov je tu pochovaných 1 678 Talianov, 637 Rusov, 61 Poliakov, 26 Rumunov, 20 Srbov a Čiernohorcov, 3 Lotyši, 2 Litovci, 5 československých vojakov a 1 Rakúšan.“
Talianski a ruskí zajatci neležia veda seba. Ani miesta ich piety nie sú rovnaké. Taliansky pomník je jednoduchý. Jedna veta v oboch jazykoch. „Taliansko svojim padlým.“
Ruský pomník má veľký nápis v azbuke a na zadnej strane bojovú báseň. Nápisov je na ňom niekoľko. Jedna tabuľka pribudla len tento rok a má zvláštne autorstvo – Ruský krúžok v Bratislave. Nenašla som o takom krúžku žiadne informácie. Pomník však venovali – ako píšu – „bojovníkom za vlasť a slovanstvo“. Predtým, než padli do zajatia, boli bojovníkmi. Otázka je, či dobrovoľne a či za vlasť a za slovanstvo. Ten slovanský pátos neladí s predstavou zajatcov vo vtedy ešte čisto maďarskom meste Rakúsko – Uhorskej monarchie, ktorých hlavnou náplňou dní bolo v strašných podmienkach prežiť.
Fakt je toto nutné, napadá mi? Na pamätnom mieste? Neprekvapil by ma taký nápis v partizánskom kraji. V národnostne zmiešanom mestečku pre mňa vyznieva zvláštne. Talianski aj ruskí zajatci možno bok po boku robili na poli, krčili sa v jamách zakrytých len slamou a trápili sa v horúčkach s rovnakými bolesťami. Ktovie, čo by si pomysleli o takých rozdielnych miestach svojho posledného odpočinku.
Informácie som čerpala aj z: http://www.vhu.sk/data/files/554.pdf Ďakujem.
