Všetky gramatické hádanky do seba zapadali. Bavilo ma obracať jazyk a vŕtať sa v ňom. Slovenčina vie byť krásne komplikovaná. Milovala som všetky rozbory, určovania, hľadanie zhody. A rada som to prenášala ďalej.
Aj preto som krátko po vysokej zareagovala na inzerát o doučovaní slovenčiny. Volala sa Monika. Štíhla blondínka, siedmačka. Jej mamka ma vždy len privítala a potom nás nechala. Sedávali sme v detskej izbe. Bývala to hodinka plná pravidiel, s ktorými sme žonglovali a obracali ich. Ja na posteli, na kolenách poznámky, knihu alebo cvičebnicu, ona za stolom pod oknom. Odpovedala alebo riešenia písala drobnými jemnými ťahmi.
Nešlo hneď všetko úplne hladko. Pýtala som sa a chcela od nej odpovede. Prichádzali po dlhom tichu. Vždy boli správne, len veľmi pomalé. Čím to je? Neistotou? Povzbudzovala som Moniku, aby sa nebála, veď predsa vie. A nemusí sa hanbiť, neznámkujem, ani nekričím. No nedarilo sa. Kde je pes zakopaný sme zistili až raz, keď som uprostred spoločnej doučovacej hodiny potrebovala na záchod. Zadala som úlohu a kým som sa vrátila, Monika mala popísanú skoro celú polstranu. Bleskovo. Aha! Z hlavy to drhne, ľahšie sa jej píše! A tak sme prešli od rozprávania k písaniu, k poznámkam, schémam. Akoby sme spustili lavínu vedomostí. Na každú otázku odvtedy prišla rýchla odpoveď. Čo sa ťažko predstavovalo, napísať nebol najmenší problém. Obe sme sa odvtedy na hodiny tešili. Monika začala mať slovenčinu rovnako rada ako ja. Podanie, prihrávka, odrazenie, nahrávka - už to nebolo učenie, ale zabávanie sa gramatickými rébusmi.
Trávili sme spolu dve popoludnia v týždni. Pomohlo. Na vysvedčení jednotka. A na budúci rok otázka Monikinej mamy, či pomôžem s prípravou na prijímačky na strednú. Tak sme spolu pokračovali. Monika sa bez problémov dostala. A o rok na to som sa učila slovenčinu s jej bratom. Aj ten si zlepšil známku. A v ďalšom roku som už učila iného chlapčeka.
Už sme nemali veľmi dôvod spolu hovoriť a tak sme sa našli len raz za čas. Zaželali sme si k meninám, len tak zavolali. Začala študovať vysokú. Požiadala som ju, či si môžem prečítať jej diplomovku zameranú na špeciálnu pedagogiku. Pekná práca, s dôkladným výskumom. Potešila a zaujala ma, veľa som sa z nej dozvedela. Z mojej drobnej školáčky sa stala pani učiteľka. A neskôr, z facebooku, som pochopila, že asi šikovná, súdiac podľa komentárov z konferencií a odkazov v cudzích jazykoch.
„Drahí moji. Už je to tu! S láskou v srdci vám oznamujem, že sa mi čochvíľa bude meniť priezvisko.“ Dostala som mail, Monika sa vydáva. Už je to... dvadsať rokov, čo o sebe vieme. Z profilovej fotky na mňa dnes pozerá mladá dáma. Krásna a vzdelaná. Možno dodnes radšej píše, než hovorí.
Spojila nás slovenčina. Vedľajšie vety, pátranie po predmetoch, riešenie hádaniek s premenenými I. Slovenčina má veľa prívlastkov, nie vždy lichotivých. Mne sa bude slovenská gramatika už vždy spájať aj s podobou krehkej dievčiny zaliatej podvečerným slnkom presvitajúcim cez okno petržalského paneláka. Rada jej prídem zaželať. Lexikologický slovník asi od nikoho iného ako svadobný dar nedostane.
