Na dovolenkách alebo pri práci v zahraničí býva u ľudí tendencia zabúdať na kostol. Samozrejme, turisti navštívia kopu pamiatok, na mysli však mám žitie svojej viery. Ja, ako veriaci (aj keď v tej dobe som to svojím životom až tak neprezentoval), som sa tiež ocitol na pokraji.
Práca v zahraničí totiž okrem dobrého peniazu prináša aj chvíle ťažké, chvíle smútku po domove, rodine, po dobrom slovenskom jedle...
Preto som sa, po viac ako mesiaci pobytu v Írsku a v Severnom Írsku, rozhodol vyhľadať kostol. Chýbala mi totiž Božia prítomnosť, niečo skutočne posilňujúce, čo by mi pomohlo výjsť z rutiny práce a víkendových "akcií".
Severné Írsko, mnohí možno viete, bolo dlhé roky (a ešte stále je) zmietané sektárskym násilím. Práve na ňom je vidieť zlý príklad zneužívania náboženstva, ktoré nespája, ale rozďeluje. Aj keď je problém spočíva skutočne inde, delenie na katolíkov a protestantov je v tejto krajine absolútne normálne.
Ako som tam chodil po meste, nevedel som nájsť katolícky kostol. Našťastie mi pomohli tetušky v knižnici a ja som sa vydal na svoju prvú anglickú omšu.
Bohužiaľ však, nevedel som rozumieť, respektíve odpovedať. Nebál som sa však osloviť niekoho a tým niekto bol sympaticky vyzerajúci pán, blízko šesťdesiatky.
Po chvíľke mi doniesol papier, na ktorom bola napísaná celá dnešná liturgia a ja som spokojne absolvoval svoju prvú svätú omšu v cudzom jazyku. Zaujímavá to veru skúsenosť...ale o tom možno inokedy.
Po omši som bol skutočne rád a nedalo mi to. Šiel som za tým pánom a pustili sme sa do reči. Pýtal som sa na miesta hodné navštívenia... vtedy som ešte netušil, že o niekoľko dní ja, aj spolu s kamarátom, budeme cestovať Írskom, aj s geniálnym sprievodcom.
S Patrickom, v ktorom vidím príklad skutočného veriaceho človeka, sme navštívili všetky krásy Severného Írska. Zoznámili sme sa s jeho rodinou, dostali sme dobré jedlo. Juj, aká to zmena oproti našim polotovarom, ktoré sme si sami pripravovali a strave z práce.
A keď sme sa vracali na Slovensko, vytryskli mu slzy. Vtedy som však vedel, že sa ešte uvidíme, čo sa aj stalo. O rok sme sa vrátili na prádzniny opäť pracovať do tejto krajiny a na nás čakali dva bicykle. Boli síce staré, ale aj tak nám ušetrili množstvo času a síl, pri ceste z práce a do práce, z mesta a do mesta.
Patrick a jeho rodina, ktorú mimochodom tvoria aj miešané manželstvá jeho katolíckych dcér s protestantmi (aký to krásny príklad pre celé Sevrné Írsko) nám poskytla teplo domova, aj ďaleko za hranicami Slovenska.
A keď je už reč o Slovensku, minulý rok Paddy a jeho žena Roseline prišli na návstevu aj do našej krajiny a boli ňou absolútne fascinovaní...aj preto som sa tento rok znova vybral na dovolenku k nim... aspoń som sa trošku schladil.
A prečo to všetko píšem?
Chcem možno povzbudiť všetkých, ktorí su v zahraničí, aby sa nebáli komunikovať. Nemyslím tým, ako ja ísť hneď s niekým do auta na výlet (predsa treba byť opatrný, najmä ženy), ale je tu možnosť brutálne si vycibriť jazykové znalosti. Veď koĺkí pracujúci v Británii, čo som stretol, vôbec nehovoria s nikým anglicky!?!
A po ďalšie, najmä teda veriaci, čo som začal praktizovať ja. Kdekoľvek som, snažím sa navštíviť chrám, pre modlitbu alebo svaätú omšu. Pretože netreba zabúdať na svoju vieru, ani v cudzej krajine. Možno nebudete rozumieť, ale Boh predsa nepozná rodzieľ.
Možno aj vy budete mať také šťastie a spoznáte človeka, ktorého rodina sa stane vašimi neskutočne dobrými priateľmi.
Ďakujem ti Pane za Paddyho a celú jeho rodinu. Ochraňuj ich, ako aj všetkých ľudí dobrej vôle v tejto, niekedy agresívnej, krajine.
Paddy so ženou a my v Čičmanoch
A na oplátku - s jeho rodinou na hradbách Londonderry/Derry
