V deň svojich narodenín, pri výročí okupácie a vraždy Leva Trockého Stalinom, dostal Eduard Chmelár nemilý darček. Nie, nepriniesol mu ho sovietsky tank, dokonca mu výpoveď neoznámil ani vlastný šéf, ktorému servilne a naivne slúžil, mysliac si, že tie národno-konzervatívne a populistické žvásty sú len maskou a vo vnútri sa predsa len skrýva čistá ľavicová duša. Výpoveď mu prišla oznámiť jedna z nádejných mladých pušiek - „poštár Erik".
Možno bolo mierny prekvapením, že Eduard Chmelár sa vôbec stal jedným z Ficových poradcov. Pre tých, ktorí trošku lepšie poznajú jeho životopis, bola mozaika jeho vzostupu očividná. Večný pacifista, predstaviteľ sekulárneho humanizmu, organizátor najväčšieho protestu proti vojne (Irak 2003) - teda vyslovene ľavicovo orientovaný človek, vynikajúco zapadol do Ficovej potrebnej predvolebnej skladačky. A niet sa, čo čudovať. Fico pre svoj úspech a pre úspech svojho prezidentského kandidáta neváhal zmobilizovať najväčšie extrémy ľavice a pravice, čím potvrdil teóriu podkovy. Aby sme však boli presní, Ficova politika hrádze proti pravicovému extrémizmu zanikla a prevzal ju samotný Smer. Preto ľavicová agenda, ktorú už v podstate reprezentoval výlučne jeho poradca, logicky musela naraziť na svoje limity.
Z vyjadrení Chmelára, ktorý sa veľmi rád počúva, vyznieva rozčarovanie nad neúprimnosťou vo vzťahu k budovaniu mieru na Ukrajine. Údajné vytriezvenie a otvorenie očí, kedy samotný Chmelár zistil, že peniaze zo zbrojného priemyslu už zrazu predstaviteľom Smeru nesmrdia, že samotný premiér nemá záujem o organizovanie „mierových summitov", sú len jasným dôkazom toho, o čom sme už dávno vedeli - báchorky o mieri sú len manipuláciou s (s)prostými voličmi.
Náhly koniec Chmelára, ktorý tvrdí, že k jeho odchodu sa už schyľovalo dvakrát predtým, je rovnako dôkazom toho, že kritický názor sa v koalícii netoleruje. Táto chorá symbióza, ktorá je prototypom zlepenca, ktorý Fico tak často kritizoval na opozícii, stojí na podpore 79 servilných bábkach, ktorí dvihnú ruku za všetko, jednotne, v synchronizovanom rytme. Fico má pod sebou časovanú bombu, ktorou je Danko a jeho „družina slobodných". Tieto „neriadené strely", medzi ktoré patrí aj „pištoľník a inkvizítor" Kuffa sú tým pravým nebezpečím, ktoré môže ohroziť „sociálno-demokratické" plány vlády, ktorými sa snažia zlepšiť život ľudí na Slovensku (*rozumej našich ľudí).
Eduard Chmelár svojou ľavicovou zanietenosťou stál v ceste. Bol využitý, odstránený a bude nahradený niekým, kto sa stará len o svoju agendu. Ideálne to bude človek, o ktorého činnosti nebudeme vôbec počuť a ktorý znova dokáže vzbudzovať dojem, že Smer je ľavicovou stranou a že mier na Ukrajine je možné vybudovať z územia krajiny, kde nás už nespája ani hokej... Tých príbehov a rozprávok je ešte omnoho viac. Vďaka tejto úsmevnej trenici sme mohli nazrieť do kuchyne extrémneho populizmu, ktorému sa momentálne darí ako nikdy predtým.
