Aké rozhodnutie predseda Národnej Rady oznámi, je takmer jasné. V kontexte politickej kariéry pravej ruky Róberta Fica je však zaujímavé pozorovať niekoľko zaujímavých paradoxov.
Ako to tomu Pellegrinimu môže prejsť?
Spýtal sa ma jeden známy. Otázka bola z väčšej časti narážkou na osobný život politika a jeho pomerný úspech v konzervatívnej krajine. Tento pohľad je sčasti úsmevný, ale ukrýva omnoho nepríjemnejšie poznanie.
Politický život Petra Pellegriniho by sa dal charakterizovať životom chameleóna. (Disciplína "prezliekania kabátov" je u nás dozaista úspešným javom a slovenskí politici patria k absolútnej európskej špičke). Pellegrini je však trošku iný - špecifický prípad. Ak by sme si ho napríklad porovnali so životopisom Vladimíra Mečiara, ktorý bol jeden deň proti a druhý za - a takto zas a zas (a to mu prinieslo veľký úspech a lásku mnohých) alebo s príkladom Róberta Fica, ktorému sa 24 rokov úspešne darí hrať sa na sociálneho demokrata, s politickým jazykom takmer krajnej pravice, Pellegrini vyznieva ako tajomná komnata.
Neviditeľná pravá ruka, nenápadný šplhač na rebríku kleptomansko-mafiánskej strany, dosadený pešiak s tvárou pekného nekonfliktného človeka...miestami až šikanovaný a ponižovaný zo strany staršieho brata. Založil si stranu, vznikol projekt. Vznikol z jeho hlavy alebo opäť "vlastnou hlavou"? Už tu niekde stojí kľúčová otázka - kým vlastne Peter Pellegrini skutočne je?!
Získať relevantnú odpoveď je skutočne ťažké. Malý náznak ukázali posledné parlamentné voľby, kedy sa naplno odzrkadli falošný hlas. Už nikto nepochybuje o tom, že strana Hlas je Smer. Vyhlásenia pripitej Moniky Beňovej bol len ďalším dôkazom šikany. Ale zase tá otázka - chcel by Pellegrini naozaj byť samostatným? Je to len jeho strana, ktorá ho núti až k takmer otrockej pripútanosti. Má ten človek vôbec slobodnú vôľu? Čo na neho majú? Čím ho držia za...ehm?
Charakterný štátnik bez charakteru
Niekde zaznelo, že Pellegrini by bol dobrým prezidentom, že by bol charakterným štátnikom. Slovo charakter už v rámci slovenskej politickej scény zľudovelo. Každý si predstaví Bélu Bugára alebo Radoslava Procházku (alebo kľudne niekoho iného). Otázka znie inak: Chce Peter Pellegrini skutočne byť prezidentom? Je to jeho vôľa alebo predpísaný osud. Bude to skutočne slobodné uvážené rozhodnutie alebo len jedno z opatrení v boji o beztrestnosť mnohých? Pri tomto politikovi sa všetko zdá byť také jasné a pritom je všetko nepríjemne tajomné. Nikdy sa možno skutočnú odpoveď nedozvieme...
Jedno je však stopercentne isté. Pellegrini zavádza, že o kandidatúre na prezidenta musí aktívne a rozvážne pouvažovať. Možno je to skutočne ťažké rozhodnúť sa - možno naozaj nechce len držať tašku. A možno len skutočne šikovne využíva bohatý mediálny priestor, ktorý mu bude počas sviatkov ponúknutý. Televízny prejav zo 17. novembra bol toho jasnou predzvesťou.
Po Novom roku si vypočujeme to, čo všetci čakáme. Tým sa skončí rozprávka pre trojročné deti.
