Pred pár dňami som sa stretol s dobrým kamarátom. Intenzívne sme debatovali o situácii v ruskej spoločnosti. Zhodli sme sa na tom, že tamtí ľudia sú na tom omnoho horšie, ako sme si všetci mysleli. Ich kritické myslenie je ďaleko pod bodom nula. Potvrdila mi to v úprimnom rozhovore aj moja kamarátka - nadmieru vnímavá a citlivá Ukrajinka, ktorá musela utiecť pre raketami smerujúcimi na Kyjev.
Dumali sme, že je to dozaista dedičstvo neblahej histórie zvrátených režimov. Keď som jej hovoril o situácii medzi občanmi na Slovensku a ich, pomerne rozšírenom vzhliadaní k "Matičke Rusi", práve sme si prečítali o obvinení bývalého premiéra a ďalších veľkých rýb, z ktorých niektoré už sedia vo väzbe. Sľúbil som jej, že jej to trošku vysvetlím. V mnohom sa ich vystupovanie podobá k fantazmagóriám Putina, Lavrova, Šojgu a spol.
Dnešné vyjadrenie bývalého premiéra, "syna" Mečiara a majstra populistických lží, sú o tom jasným dôkazom.
Schopnosť prezliekať kabáty spolu so zmenami režimu a politických okolností, hranie sa na kresťana a sociálneho demokrata - nasledovateľa "tretej cesty"... Hry na "otca národa", záchrancu sociálne slabších a starších. Toto všetko bolo na hrane, ale v rámci scenára, ktorý markantná časť slovenského národa smutne obdivuje a adoruje. Hranice však boli prekročené. Z populistického kvázi socialistu sa stal priateľ fašistov a antisystémových voličov a poslancov. Hrubosť reči sa stupňovala, ruka v ruke s občianskymi protestami "Za slušné Slovensko". Z novinárov sa postupne stali prostitútky a prasatá. Všetci oponenti boli nepriateľmi, do ktorých nie chlebom, ale rovno dvoma kameňmi. Práve vtedy mi jedna známa, bývalá obdivovateľka Fica, povedala, že "že on sa zbláznil". Podobne ako sa zbláznil Putin...
A jeho hra pokračovala. Zbytočné obete pandémie, neúcta k životu tých, ktorým sa hral za ochrancu.
Nemôžeme však zabudnúť a nikdy nezabudneme, že všetko odštartovala ďalšia zbytočná smrť - smrť mladých ľudí, ktorým na osude Slovenska skutočne záležalo (na rozdiel od zberby, ktorá pohltila všetky sféry politického a právneho života v našej krajine).
Smrť novinára bola tým štartovacím bodom, kedy sme si uvedomili, že toto je dosť. Táto tragédia demokracie sa udiala počas Ficovej vlády a zrejme v nej môže mať prsty niekto, s kým sa bývalý premiér priatelil. Musel zomrieť, pretože stál v ceste mašinérii "mafiánskeho štátu".
Preto dnešné slová o tom, ako na Slovensku trpí opozícia a novinári, vyznievajú ako gáganie trafenej husi. Je to hus, ktorá dúfam, že už nepoletí.
Aj keď smutné je, že by si si to toľkí slepí, hlúpi a zlomyseľní občania - voliči - veľmi priali.
Ruská spoločnosť je na tom dosť zle...nie sú však sami.
Aj napriek tomu niekde v diaľke zasvietilo malé svetielko nádeje. Verím, že nezhasne a pred nami je konečne svetlejšia budúcnosť. Budúcnosť, v ktorej v politike nebudú tí, ktorí by v každej vyspelej demokratickej spoločnosti dávno chodili kanálmi.
