Mal som vtedy ešte len desať rokov. Vnímal som to citlivo, optikou svojich láskavých rodičov. Tí nikdy nezniesli hrubosť, nenávisť, zneužívanie moci, aroganciu, vraždy. A vraždami sa to v našom meste a jeho okolí, rovnako ako v celej našej mladej krajine, len tak hemžilo. Vybuchovali autá, lietali nohy a časti tela, zastrašovali podnikatelia a horeli ich podniky...môj brat a tiež mnohí priatelia spomínajú na časy, kedy tvoju frajerku zobrali (pretože "dnes bude moja"). Násilie k svetu jednoducho patrí - toto bol však štátom krytý teror. Bol to štát, ktorý si uzurpovali samozvaný "otec národa" a jeho verní prisluhovači. Bol to štát, ktorý bral život nevinným a mladým. Mafia, keď mohla, poslúžila.
Na smutnú rušnú križovatku som prvýkrát zavítal až ako dospelý. Vytryskli mi slzy a srdce sa rozbúšilo. Streľba z ulice môjho mesta sa mi opäť pripomenula a ja som cítil, že toto je miesto veľkej bolesti. Je to miesto mnohých rán, ktoré našu spoločnosť dokázali nesmierne "znásilniť", zblbnúť ľudí, a to až do takej miery, že si o niekoľko rokov našli nového "otca". Jeho učiteľ si váľa šunky v luxusnej vile Trenčianskych Teplíc, zatiaľ čo on sa práve nachádza niekde na policajnej stanici. Že mu to politicky neuškodí - to vie každý. Lenže takto svet nefunguje. Dnes patrí tam, kde by v ideálnom svete mal byť. Dnes tam je, pretože chcel porušiť zákon, k čomu sa aj sám pri zatýkaní priznal... Oddnes sa už môže opäť báť.
Nehnevajte sa na mňa, ale ja mu ten strach skutočne prajem! Kvôli nemu totiž denne umierajú nevinní ľudia, ktorí mu a jemu podobným, slepo naleteli!
A tento strach - to je cesta, akým sa dá bojovať proti podobným politikom. Mečiarovi tiež vedeli rupnúť nervy, až to miestami nezvládal.
Aká to zhoda okolností. Malé, ale krásne víťazstvo. V tento deň, kedy Súdny dvor Európskej únie otvoril bránu k vyšetrovaniu hnusného zločinu, zločinu, na ktorého konci vyhasol život mladého človeka. Nikto by vtedy neveril, že o viac ako 20 rokov sa situácia zopakuje. Mafiáni len vylepšili "zbrane", ale hrubosť, arogancia, zneužívanie moci a vraždy zostali.
V tento deň by sme mali myslieť na to, že aj ak nás veľa vecí hnevá, stále existuje nádej, že rany, ktoré dodnes krvácajú môžu byť zahojené. Bez toho totiž nie je cesty vpred - tentokrát už tým správnym smerom!
