Nie, určite nechcem dávať do jedného vreca katolíckeho kňaza a konzervatívnu "Železnú lady". Zaujala ma len tá myšlienka, myšlienka skutočnej ľudskej dôstojnosti.
Veď predsa každý človek dostal niečo do vena. Samozrejme, niekto viac, niekto menej, k niekomu bol život priaznivejší a dal mu životné šťastie v podobe správnej rodiny, iní toto neskutočné šťastie nemali.
Sú medzi nami ľudia, ktorí sú vyslovene odkázaní na pomoc iných, existujú ťažko hendikepovaní a mnohí s ťažkým osudom...
To Margareth Thatcher nikdy nepopierala...chcela len od ľudí niečo viac.
Marián Kuffa, Phil Bosmans a mnoho iných, ktorí celý svoj život zasvetili pomoci tým, ktorí zdanlivo už nemali šancu viesť ako-taký normálny život a zdanlivo boli odkázaní iba na pomoc, by vedeli hovoriť, aká dôležitá je v živote človeka podpora a vedenie k zodpovednému životu.
Pretože pomoc, ktorá sa často ľuďom dostáva, myslím teda tá finačná, nestačí na to, aby človek začal žiť!
(Ak teda hovoríme o ľuďoch so zdanlivo beznádejným životným osudom.)
Margareth Thatcher, stelesnenie prísneho a veľmi tvrdého politika. Nie však krutého, ale náročného.
Náročného nie výhradne pre uspokojenie svojich cieľov, nebol to prototyp náročného nervózneho šéfa. Bol to prototyp človeka, ktorý sa jednoducho nemôže pozerať na to, ako spoločnosť padá. A spoločnosťou nazývala ľudí, ktorí ju tvoria.
A ak sa čisto odosobníme od ekonomickej sféry, o ktorej pozdvihnutie jej určite išlo na prvom mieste - môžeme sledovať aj snahu o napredovanie každého z jednotlivcov, vo všetkých oblastiach ich života.
Margarath často poukazovala na krajiny tretieho sveta - krajiny s chudobou. Bola alergická na skutočnosť, že ľudia sa sťažujú, frfľú na to, ako sa majú zle. Vždy sa snažila poukázať na tieto krajiny, na skutočnosť, že málokto z nás si dokáže predstaviť, čo je to skutočne byť chudobným.
Na druhej strane poukazovala na chodubu ducha. Na to, že veľa ľudí namiesto rozvíjania seba samých iba hľadá možnosť a útočisko a túži po tom, aby sa niekto neustále o neho postaral.
Nie je nič zlé na tom, ak hľadáme pomoc, ale v prvom rade treba využiť všetky možné prostriedky, ukryté v našich schopnostiach a talentoch.
"V Západnom svete sa potýkame s problémom, ktorým nie je chudoba. Teda, môže byť choduba, pretože človeka nevie správne hospodáriť s peniazmi, ale čo je skutočným problémom je úpadok ľudskej osbnosti."
Možno preto ten zaujímavý postoj - spojenie silne liberálneho zmýšľania v ekonomickej oblasti a naopak snahy o zachovanie štátneho poriadku a "vlády práva".
Človek jednoducho musí byť na ceste životom vedený. Všetko by malo byť uskutočňované už v mladom veku, v silnej rodine, správnej škole, prostredníctvom správnych médií... Ak však niekde dôjde k defektu a nedostatku, musí nastúpiť štát, ktorý ma človeka naviesť na správnu cestu - a tým určite nie je iba jednoduché podporovanie lenivosti a flákania.
A prečo to vlastne píšem?
Človeka vie zarmútiť primitívne správanie. Na uliciach stovky a tisícky ľudíé oslavujú jej smrť, ako keby bola nevraživým dikátorom.
Určite, množstvo ľudí sa jej tvrdé reformy dotkli. Rovnako to cíti aj môj kamarát zo Severného Írska (kvôli silnému postoju voči snahám o nezávislosť tohto štátu).
Nikdy sa však nedá vyhovieť úplne všetkým a možno si treba všímať pozitívne stránky jej dlhého pôsobenia v tejto, vtedy zarytej, krajine.
Aj pre mňa bola Margareth v mnohýchotázkach nesympatická, avšak jej snaha o zmenu ľudského postoja k svojmu životu, k využívaniu svojich schopností môže byť vzorom každému z nás.
Možno som aj ja niekedy lenivý rozvíjať sa a napredovať...nie len pre svoj prospech, ale pre budovanie skutočne lepšieho sveta...
R.I.P.
PS: jden z mnohých zaujímavych rozhovorov:
http://www.margaretthatcher.org/document/103793
