Náhodný generátor slov, a viceprezident Brazílie v jednej osobe, možno nemal až tak ďaleko od pravdy. Nie je tomu až tak dávno, čo slovenský premiér, presnejšie na oslavách výročia SNP, splietal niečo o nádhere povojnového usporiadania sveta a Európy, vyzdvihujúc pritom aj také beštie, akými sú Stalin. Josip Broz Tito, juhoslovanský diktátor, by tiež logicky mohol zapadať do mozaiky „geniálneho" povojnového usporiadania, ktoré nás síce uvrhlo na cestu ekonomického a spoločenského degresu, ale v očiach niektorých stále pripomína vytúženú stabilitu (?!).
Rovnako blízky je aj Ficov, stále razantnejší, nacionalistický slovník, za ktorý by sa niekedy nehanbili ani kapacity typu Miloševič, Karadžič, Mladič...a iný ič-ovia, ktorí Juhosláviu priviedli do, vtedy najkrvavejšieho, vojnového konfliktu v Európe po skončení druhej svetovej vojny.
Ale dosť bolo srandy. So slzami v očiach a aj vďaka tejto trápnej chvíli, kedy sme pre nejakých Brazilčanov štátom, ktorý už desaťročia neexistuje, je vidno, kam sme sa v zahraničnej politike dopracovali - a to len za niečo viac ako jeden jediný rok.
Návštevy Azerbajdžanu, Číny, Brazílie, vystúpenia v propagandistickej relácii vojenského agresora, ktorý s našimi predstaviteľmi, a teda aj s nami, vymetá podlahu...teda všetko v krajinách iného sveta, sa niekto chce tváriť, že vystupujeme ako suverénny a silný hráč. Samozrejme nie je všetko choré, pri prípadných bilaterálnych rokovaniach alebo obchodoch s niektorými spomenutými štátmi, ale výsledky tejto frašky akosi nie je badať. Na druhej strane však vidieť premárnené šance, odmietnutie pozvania na stretnutie pri príležitosti znovuotvorenia parížskej katedrály a namiesto toho výlet do Ríma, ktorým chcel prezident vytvoriť dojem krásnej vianočnej nálady, preplnenej pokojom a dobrými vzťahmi. Nie, nemám nič proti stretnutiu s hlavou Katolíckej cirkvi, práve naopak, ale... Keď mi akosi tušíme, že tieto zahraničné cesty sú len prikrývkou tvrdej reality, ktoré si tu na Slovensku žijeme; pekla, do ktorého máme ísť - teda na bielom koni.
Domáca scéna sa teda otriasa v základoch, čo malo byť vybavené, to už je (Trestný zákon). Na ostatné neostáva čas, sila, vôľa, ale ani kapacity a schopnosti. Nuž, zostáva aspoň tá mantra - zahraničná politika na štyri svetové strany. Len ten smer je akosi len do jednej z nich, a to bez ohľadu na to, v ktorej časti sveta, sa náš premiér akurát nachádza a hrá sa na silného a suverénneho hráča. Snaží sa vytvoriť dojem, že má tu legitimitu a super-schopnosť, zariaďovať svetový mier, a pritom si ani nevie urobiť poriadok vo vlastnej koalícii;, nehovoriac o riešení problémov, ktoré z každej strany pred voľbami jalovo sľuboval vyriešiť.
Nevidíme výsledky pán premiér! Slovensko sa v rámci Európskej únie ocitá na chvoste všetkého a navyše stráca dôveryhodnosť svojich západných partnerov, teda spojencov v priestore, v ktorom sme sa našťastie pred 20 rokmi ocitli. A práve preto sa lídri pochybných krajín tak radi stretajú s predstaviteľmi Slovenska - pretože sme členom Európskej únie a NATO. Aj samotný viceprezident Brazílie to zdôraznil v spoločnom vyhlásení. Tu nejde o nejaké malé Slovensko, ktoré ani nevie nájsť na mape sveta. Vidia v nás nástroj propagandy, môžu hlásať, že Európska únia k nim robí kroky a pritom sa vytešujú, ako cez nás naštrbujú, už aj tak dosť rozbité, demokratické štruktúry. Nejaké dohody a plány o projekte voľného obchodu sú behom na dlhé trate a zrejme pre našu krajinu nie sú ani nijakým veľkým prospechom. Aj terajšia cesta do Brazílie ukázala, že podobné témy zatienili rozprávky o posloch mieru pre Ukrajinu... A hlavne, návšteva bude slúžiť ako krytie pre svojich verných... Takže z pohľadu vlády - úspešná stranícka služobka za štátne.
