Písal sa rok 2020 a Ficova vláda prišla s nápadom trestania absolventov lekárskych fakúlt na Slovensku za prípadný odchod do zahraničia. Ak sa už vtedy považovali podobné návrhy za formy štátneho vydierania a zneužívania moci na vyriešenie ďalekosiahlych problémov a akútneho úpadku preferencií, dnešné oznámenie o hrozbe väzenia pre lekárov, ktorí by odmietli po Novom roku nastúpiť do práce, sa dajú považovať za ďalší krok k odklonu od demokratických praktík.
Už nedávne vyhlásenia predsedu vlády, ktorými možné problémy s počtom lekárov a následným ohrozením dostupnosti zdravotnej starostlivosti bagatelizoval so slovami, že „toto máme ošetrené...", prinášali náznaky, že riešením akútnej krízy, ktorá je na obzore, bude perzekúcia. Na jej uskutočnenie bude treba novelizovať zákon o ochrane civilného obyvateľstva, čo už samo o sebe zaváňa účelovými zmenami zákonov; ad hoc zmenami na plátanie kríz, o ktorých ešte pred pár dňami samotný premiér hovoril, že neexistujú.
Prenos zodpovednosti
Argumentácia predstaviteľov vlády, aj keby sa potvrdí, že neporušuje práva lekárov (čo je do veľkej miery otvorená otázka), prenáša zodpovednosť za problém na plecia obyvateľov. Fico sám apeloval na lekárov, že „nech si to v kontexte celospoločenskej situácie rozmyslia..." Týmto krokom sa jednoducho snaží vygradovať situáciu do absolútneho extrému, poštvať proti protestujúcim lekárom spoločnosť. Nejde o prvé pokusy nahlodať celospoločenskú tému a preniesť jazýček váh na stranu občana, v očiach ktorého sa snaží vystupovať ako záchranca. Je možné, že do veľkej miery má táto taktika úspech u voličov a sympatizantov vládnej garnitúry. Horšie je, že v spoločnosti (aspoň z rozhovorov a postojov mne známych), začína daná taktika prinášať ovocie aj medzi zložkami obyvateľstva, ktoré s vládnou garnitúrou nesúhlasia.
Snáď tento krok, ktorý opozícia stavia do polohy zneužitia moci s prvkom diktátorských praktík bývalého režimu, otvorí oči všetkým, ktorí daný problém vnímali len prizmou finančného ohodnotenia...
Sľúbený pokoj pre spoločnosť
Týmto krokom sa miera antagonizmu šplhá do nových rozmerov. Predstava, že dané (minimálne) neštandardné riešenie, aj keby prinieslo výsledky, po ktorých baži súčasná vláda, prináša aj celospoločenský zmier, je absurdná. Akým motivačným faktorom je vyhrážanie sa väzením zo strany vládnej moci, ktorá má daný sektor spravovať, nakoľko jej to prislúcha zo základných funkcií štátu? Aký pocit to môže vyvolávať pri frustrácii lekárov, ktorí často pracujú nad rámec svojich síl v nedôstojných podmienkach? Čo na spomienky na doby pandémie, kedy mnohí lekári čelili bezprecedentnému tlaku - nie len objektívnym vypätím síl, ale aj zo strany hyenystického prístupu vtedajšej opozície? Ako asi teraz premýšľa súčasný študent medicíny?
Na tieto otázky a otázky podobné vie každý rozumný človek nájsť odpoveď aj sám. Lenže pre súčasnú vládnu garnitúru, ktorá by v prípade, že teraz sedí v opozičných ľaviciach, búšila tlačovkami na podporu protestujúcich lekárov, sú odpovede nepodstatné. „Neotravujte, tu sme predsa pri silových bojoch! Prostriedky si nájdeme!!!
Toto je náš spôsob budovania zmieru a pokoja..." - ako v čase, kedy sa nediskutovalo... ako neskôr v deväťdesiatych rokoch v uliciach našich miest.
