Rovnako choré je aj to, že najdôležitejšia postava štátu (v parlamentnej demokracii) odignoruje 35. výročie revolúcie, ktorá priniesla koniec zločineckému komunistickému režimu. Nikto nemôže namietať, že najúspešnejší politický subjekt novodobej slovenskej histórie nemá právo na veľkolepé oslavy a mítingy, ale jeho načasovanie a jeho obsah ukázal smutné nastavenie mysle mnohých, zmanipulovaných obdivovateľov kultu osobnosti, a rovnako aj sarkastické počínanie niektorých politikov, ktorí v tento veľký štátny sviatok vytvárajú falošnú predstavu o pompéznosti totality a manipulatívne, s čistým cynizmom, hrajú na city nostalgicky zmýšľajúcich, do veľkej miery postarších, spoluobčanov. To je tá úcta k starším, o ktorej kvákali s penou v ústach.
Aj keď by sa javilo, že je to už iná téma, výročie pádu komunizmu, bohužiaľ, u mnohých spoluobčanov skutočne nevyvoláva krásne pocity. Veď koniec-koncov, komunizmus na Slovensku bol pre mnohých úspešným príbehom. Ľudia si postavili chalupy (často z nakradnutého materiálu), získali vhodné pracovné pozície (o ktoré takmer nemali ako prísť), sem-tam aj kariérne postúpili... Pociťovali aj to, že štát sa o nich skutočne stará a to, že sa staral až príliš (pozdrav obetiam komunizmu) je mnohým doteraz úplne ukradnuté. Ale emócie a nostalgické spomienky je ťažké prebíjať. Nepomôžu ani fakty a čísla, ktoré nám navždy budú hovoriť, že za toho komunizmu sme sa predsa len nemali až tak dobre. Životy ľudí sa totiž menia a človek počas svojho života, často plného zvratov a skratov, bilancuje, vracia sa a porovnáva. Problém pri spomienkach na „zlatý dobrý komunizmus" je v tom, že mnohí porovnávajú len život vtedy a teraz - život tu - u nás. A to je prvá logická chyba. Porovnávať by sme sa mali s krajinami od nás na západ. Či tam sa nestavali cesty a budovy, paneláky a bytovky? Tam nebola práca a nemocnice, cesty a diaľnice? Tam ľudia nemali rodiny, viac detí a nežili kedysi viac komunitným životom?
Stále to láka argumentovať, ale tie argumenty akosi nezaberajú. Mnohí majú veľa a hovoria si, že sa majú zle. Z mojej skúsenosti viem, že práve tí, čo majú niekde chalupu, záhradu, sami si dopestujú, ich deti robia v nadnárodných firmách, pred domami stoja viaceré autá....tak práve tí sú najhlučnejší a radi živia tieto falošné spomienky na „dokonalý komunizmus". Ale viem, zovšeobecňovať nie je správne...
Ale aj tak - skúsim posledný argument. Vďaka pádu tejto spiatočníckej pliagy patríme medzi 17 percent najbohatších ľudí sveta. Všetkým, čo tomu nerozumejú, by som odporučil niekoľkomesačný pobyt v tom zvyšku krajín, čo tvoria tých 83 percent (čísla beriem s rezervou). A vôbec by nemuseli cestovať ďaleko - stačilo by aj také Moldavsko.
Nedá mi to a skúsim ešte raz. Aj vďaka pádu tej pliagy dnes môžete slobodne milovať politika a na druhej strane slobodne iného nenávidieť. A viete čo? Môžete to vykričať do celého sveta - a to doslovne. Máme tu aj slobodný internet...
Ešte stále nechápete? Kto vám tak zaslepil oči, kto vám tak učaroval? Je mi vás úprimne ľúto - váš život fakt stojí za veľké H. Nezačali ste ešte žiť a to mnohí zažívate jeseň aj zimu života... Viem, nemôžete často za to. Tá láska je skutočne silná. Klamú vás a klamú vás dlho - tipol by som si, že niektorí aj okrúhlych 25 rokov!
