V živote človeka môže byť mnoho situácií, ktoré v ňom môžu zanechať trvalé stopy a živé spomienky. Niektoré sa ho bytostne dotýkajú, sú radostné alebo bolestné. Len málokedy sa však stáva, že v človeku zanechá tak trvalú a živú spomienku niečo, čo sa ho možno až tak bytostne nedotýka. Taký je pre mňa 11. september 2001 - deň, kedy sa svet navždy zmenil.
Ležím chorý a púšťam Netflix. Práve mi naskočila ponuka na nový dokument, ktorý mapuje tieto bolestné udalosti spred dlhých 25 rokov. Tento dokument je však trošku iný - nazerá na skutočnosť, že to, čo mnohí prežívali na vlastnej koži alebo s hrôzou pred televíznymi obrazovkami, je pre mnohých len vzdialená história - vystriedala sa totiž celá generácia.
Okamžite mi naskakujú „flashbacky" - aj vtedy som bol chorý, ležal som v posteli po ťažkom zápale pľúc... a vtedy som to mohol sledovať naživo...
Toto je môj príbeh
Ležal som v posteli, cítil sa už omnoho lepšie (už som nezvracal nekonečné množstvo hlienu), už ma opustili horúčkové halucinácie. Do školy som však ešte nemohol. Bol som príliš slabý. A ako to v tej dobe bývalo samozrejmé - úlohy mi nosili zlatí spolužiaci a spolužiačky.
V ten deň pribehol Juraj - bol značne rozrušený a divným spôsobom mi povedal, nech rýchlo zapnem telku, že v Amerike horí mrakodrap.
„Čo je to za blbosť?!", pomyslel som si a chytil do ruky ovládač. Bolo to zvláštne. Markíza, štátne televízie - všetci mimoriadne prerušili vysielanie. A tak pozeráme na ten horiaci mrakodrap, volám aj maminu. Kukáme na to a zrazu do druhého mrakodrapu napálilo druhé lietadlo. Dodnes neviem, či som túto strašnú scénu videl skutočne naživo alebo nie... Slovenské a české televízie začali preberať vysielanie CNN s oneskorením, ale nemecké to dávali naživo. Každopádne, môj mozog si to zafixoval, že sme to videli naživo a aj keby si to vymýšľal, nič to nemení na tej brutalite.
Veci, ktoré sú pre nás dnes ničím zvláštnym, veci, ktoré dnes mladí a deti vidia dennodenne na sociálnych sieťach - ako rakety ničia paneláky a budovy - v tej dobe to bolo niečo tak silné, že to nenechalo chladným ani najtvrdších jedincov.
Pozeráme ďalej, nechápeme. Počúvame čosi o Al-Káide a možnosti islamského terorizmu pod orchestrom dákeho Usámu Bin-Ládina, ktorý tam v týchto mrakodrapoch už kedysi čosi vystrájal. Nechápeme - všetci žijeme vo svete, kedy počúvame o Saddámovi Husajnovi a dákom dedovi Arafatovi v arafatke - o dákych vojnách kdesi na Blízkom východe. Veď už aj na Balkáne je mier - Miloševič padol. Už nezbierame hygienické potreby pre deti Sarajeva... A do lietadla predsa môžeš ísť len tak - ako do autobusu. Kamoš, ktorý z letiskového bufetu ledva chytil let, mal dokonca batožinu v kabíne pilotov.
A teraz počúvame, že niekoho napadlo lietadlá uniesť a napáliť to s nimi do najvyšších mrakodrapov v Amerike. Vtom prichádzajú správy o ďalšom lietadle, ktoré narazilo rovno do armádnej budovy - Pentagonu. Vtedy chápeme, že toto je začiatok vojny. A zrazu ďalšie letí na Washington a potom havaruje.
Sledujeme, ako to horí. Ľudia zúfalo mávajú z okien vyšších poschodí. Niektorí skáču dole a zomierajú skôr. Všetko to vidíme a nechápeme, prečo ich nezachránia, napríklad vrtuľníkom zo strechy alebo tak nejak. Nevieme pochopiť to peklo, ktoré tam panuje; nechápeme že tony pevnej ocele sa menia na labilnú skladačku.
Všetko beží rýchlo. Kamarát mi ukazuje zošity s úlohami, ale po chvíli ich opäť odkladáme. Nemôžeme prestať pozerať na tú skazu. Keď tu zrazu...
... padá prvá z budov - tá, ktorá bola zasiahnutá ako druhá. Lietadlo do nej narazilo nižšie. Nechápeme, ako je to možné. Ani nestihneme vydýchať tento šok, keď o ani nie po hodine padá aj druhá budova. Komentátor je ticho, všetci sú ticho... Môže to byť ešte horšie?
Strácame pojem o čase, všetko ide bokom. Poobede spúšťa vysielanie aj nová televízia - dáka TA3. Tam to komentujú trošku lepšie (ešte poriadne nevieme, že práve vznikla nová spravodajská televízia). Nevieme, kam máme prepínať, tak priebežne hľadáme, že čo sa to vlastne stalo. Ako prichádzajú správy o teroristickej organizácii a obrázky z arabských krajín, kde ľudia oslavujú ako besní, padá ďalšia budova. Domček z kariet je dokonaný.
Dlho do večera ležím pred telkou, v obývačke so mnou celá rodina. Do školy nemusím a aj tak nemôžem spať. Druhý deň kupujeme noviny a čítame ďalej.
Je to jasné. Už chápeme tie besné oslavy v mnohých arabských krajinách - je to útok na Ameriku.
Neskôr však pochopíme, že je to útok aj na nás. Je to útok na demokraciu, útok na slobodu. A nie, nebude len o nekonečných kontrolách na letisku...
Zmení sa celý svet... Bude nasledovať Madrid a Londýn... a iné krajiny. V roku 2020 si to odnesie Viedeň - a to sa ma už naozaj bude bytostne dotýkať...
S úctou+
