Navštevovať starých, chorých a opustených v domove dôchodcov; a to len-tak - tento nápad mi prišiel poriadne uletený. Prišli s ním moji kamaráti, respektíve jedna pani a kamaráti sa k nej ochotne začali pridávať.
Táto pani navštevuje starých už roky a vie veľmi dobre, čo pre nich znamená návšteva. A kedže je osamotených veľmi veľa, pustila sa do agitácie aj nás ostatných.
Pridal som sa aj ja. Priznám sa však, že mi to trvalo dosť dlhú dobu. Veď uznajte sami - komu by sa chcelo trepať niekam medzi starých, chorých, dementných a aj zomierajúcich. A to ešte v taký krásny deň, aký je aj dnes.
Ale odhodlal som sa, možno aj s Božou pomocou.
Moja prvá návšteva bola rozpačitá, najmä z mojej strany teda. Vidieť takú biedu tela, často aj biedu duše, vidieť tú bezmocnosť starého človeka a najmä vidieť jeho samotu.
Navštevujeme totiž aj takých a najmä takých, ktorých nechodí navštevovať úplne nikto. Príčiny sú rôzne. Niektorí skutočne nemajú nikoho, kto by ich poctil návštevou. Smutnejším prípadom sú však osudy tých, ktorých blízki jednoducho zanedbávajú. Prídu ich navštíviť veľmi zriedka. Niekedy ich dokonca úplne ignorujú!
Načo to robíte!?!
Niekedy sa ocitneme v izbe, kde bývajú dvaja alebo traja dôchodcovia. Raz sa mi tak stalo, že som navštívil jednu pani a jej "kolegyňa" mala návštevu z rodiny.
"Načo sem chodíte, čo od nich chcete?, spýtal sa ma podráždený návštevník, ktorý prišiel za svojou rodinou.
"Chceme im dať len to, čo nikdy nedostanú - chceme ich poctiť návštevou, porozprávať sa a vypočuť", odvetil som s úsmevom na tvári.
Čo z toho máte?!?
Otázka na mieste. V širokom ponatí vlastne nič. Nedostávame peniaze, ani dôchodcovia neplatia za návštevu. Neprehovárame do sekty, nie sme "šmejdi".
V užšom význame však dostávam veľa. Nikdy by ste neverili, ako vás aj ten-ktorý úbožiak, často úplne zdemicovaný a chorý dokáže povzbudiť. Sú to predsa starí ľudia, prežili veľa. Zažlili bolesti, sklamania, ale aj radosti života. Sú často skúsení. Ich pohľad na život je iní, ako ten náš. Oni sa nikam neponáhľajú, veľa z nich totiž iba leží. Sú trpezliví. Mnohí čakajú v tichosti, čakajú v modlitbe - čakajú na svoj koniec. Mnohí trpia, ale berú utrpenie ako súčasť života. Nevzdávajú sa a dokonca niektorí sú veselí. Sú šťastní,, keď ich prídeme pozrieť, keď im niečo prečítame, keď ich vypočujeme a dokonca, keď nám niekedy môžu poradiť... sú to vzácni ľudia.
Ja by som nechcel, aby ste navštevovali napríklad moju babku
...povedal mi jeden známy. Odvetil som stroho a jednoducho. Ak by si totiž rodiny našli čas častejšie potešiť svojich vzácnych blízkych, my by sme nemuseli navštevovať tých, ktorí niekoho stale majú.
Aj na tomto postoji je však vidieť egoizmus človeka a jeho pohŕdanie staršími a bezbrannými. Veď pokiaľ nie sú zbavení svojprávnosti, sami si dokážu povedať a rozhodnúť sa, s kým sa chcú stretnúť.
Oni potrebujú iné veci - peniaze
Povedal zase nejaký mudrc, ktorý prišiel navštíviť svoju rodinu. Pýtal sa ma, či aspoň zbierame peniaze na ich podporu...
...slepota!!!... Keby položím na stôl ležiacej starenky 300 tisíc eur, čo by z toho mala??? Pre nich je 15 minút návštevy na nezaplatenie...neviete si predstaviť tú samotu.
A túto samotu som si nevedel predstaviť ani ja. Niekedy si skutočne neuvedomujeme, aké máme šťastie. Sme stále ešte pomerne zdraví, mladí a hlavne, máme množstvo ľudí, ktorí sú tu pre nás.
Som vďačný za to, že ľudia v mojom okolí prišli s týmto nápadom. Som rád, že aj ja som niekde našiel odvahu pripojiť sa k nim.
A som nesmierne vďačný, že vďaka vám - starí, bezbranní - aj ja sa môžem stávať lepším človekom!
Boh vám žehnaj a odpusť všetkým, ktorí na vás zanevreli!
