Pre mnohých ľudí, nie len pre samotných starých, je predstava života v domove dôchodcov nočnou morou. Do istej miery sa niet čo čudovať. Kto by chcel žiť na mieste, ktoré vie "Smrť" svojou návštevou poctiť veľmi často. Niektorí z obyvatelov domova majú možno pocit, že je tam zrejme najčastejším a najpoctivejším návštevníkom. Veď niektorí z nich nevideli návštevu dlhé mesiace, prípadne takmer nikdy.
Je to však asi normálne; tam kde žijú veľmi starí a veľmi chorí musí prichádzať aj "neskorá jeseň a zima života". Taký je jednoducho život.
Mnohí však chytajú stiesnené myšlienky pri predstave, že sa o nich stará niekto iní, cudzí. Ťažko to pocítiť, nenavštívil som mnohé domy dôchodcov a preto neviem posúdiť zaobchádzanie personálu.
A potom tá nekonečná nuda... Skutočne vie byť čas veľmi dlhý, hlavne teda, ak sa už nemôžete venovať záľubám, ktoré ste zo srdca milovali. Jednoducho na to nemáte zdravie alebo podmienky.
Prvotný šok
Aj ja som ním po prekročení prahu prešiel. Aj mňa chytil ten stiesnený pocit. Pocit bezbrannosti, keď som vzhliadol tých najstarších, Ich telá už neboli svižné. Len-tak sa pomaličky presúvali. Iní nemajú ani to šťastie, aby sa presunuli a len tak nehybne ležia na svojich miestach.
Čo tu celý deň robia? Veď niektorí sa nemôžu pohybovať, nemôžu ani čítať, pretože už nevidia a nemôžu ani počúvať, pretože ledva počujú.
Človek sa cíti až trápne, keď len tak vybene po schodoch a svižným krokm si vykračujme po chodbe.
Realita
Človek si však zvykne, mal by si. Veď predsa raz aj on bude starý, ak sa staroby dožije. Možno ju bude žiť s lepším zdravým. Možno bude mať šťastie a nebude sám...ale... Ale nikdy nevieš, čo sa ešte v živote môže udiať.
Aj títo starí, mnohí z nich boli ešte pred pár mesiacmi relatívne zdraví a nemuseli čeliť 24-hodinovej opatere.
Mnohí z nich tiež mali pred niekoľkými rokmi mnohých okolo seba a zrazu sú na tomto mieste. Úplne sami!
Bohatstvo starých
V tých často zúbožených a strápených telách sa však ukrýva poklad. Je ním život samotný. Neskutočné tajomstvo, ktoré vzniká spojením buniek. Zázrak, ktorý síce vedá vie vysvetliť, ale aj napriek tomu nevie pochopiť... Nevie pochopiť, čo je to - to neviditeľné vnútri človeka. Duša - každý ju má. Pevne v to verím.
Inak by totiž nemalo význam starať sa o týchto bezbranných...veď oni už naoko nič nemôžu v živote dosiahnuť.
A že nemôžu?
Bola by to chyba nevedieť, pretože starí v domove dôchodcov dokážu viac, ako si myslíte. Nemám tým teraz na mysli ich ručné práce a podobne.
To, čo dokážu zmeniť staručkí je niečo neviditeľné.
Starí bezbranní dokážu zmeniť srdce. Dokážu ti otvoriť oči a dovolia ti nazerať na život skutočne tými pravými. Človek pri nich zabúda na starosti života, ktoré sú tak často malichernosťami. Dokážu ti prezradiť, čo je vlastne skutočná hodnota, o čom vlastne život je.
Aj mnohí z nich to pochopili až za dverami domova a preto svojím pohľadom a láskavými strápenými očami vravia:
"Raduj sa zo života. Máš len jeden jediný!"
A to beriem ako veľký Boží dar, vďaka ktorému sa aj ja, rovnako ako všetci, môžem stávať lepším človekom.
Ďakujem vám starenky a starčekovia...
