Dopoludňajšia prechádzka žiarila neskutočným tichom. Mnohí ešte snívali, iní si chytali boľavé hlavy, s vedomím, že alkohol nič nevyriešil a že život jednoducho plynie ďalej. Cesta k Schönbrunnu bola posiata neporiadkom. Ani jedna z ulíc nezostala nepoznačená večerným vyčíňaním. Rozbité sklo, odhodené prázdne fľaše a plechovky. Popri autách a často aj priamo na nich pozostatky zhasnutých hlučných "hviezd večera". Pri protivetre zápach vyprázdnených mechúrov a označkované steny. Uff, tak toto už bolo aj na mňa dosť. Znesiem všeličo, všeličo sa v živote aj pritrafilo, ale namieriť to na na stenu obývanej budovy?! Viem, ťažko niekedy hľadať strom, kúsok trávy alebo aspoň mreže odpadového kanála. Ľudia pod vplyvom sú všade rovnakí - aj krásne a inak čisté ulice zmenia na nepoznanie.
Postupne všetok neporiadok mizne. Upratovacie čaty majú fofry. Aspoň centrum je už relatívne v poriadku. Prázdne fľaše a plechovky končia v košoch a recyklačných centrách... Čo však zostáva v nás?
Po Silvestra zostali prázdne fľaše, ale prázdnotou budú zívať aj životy mnohých ľudí. Veľa z nich zažíva neistoty tejto neskutočne zamotanej doby. Mnohí budú opäť nazerať na prázdne dno pohárika, do prázdnej šiltovky žobráka, načúvať prázdnym sľubom politikov, čítať duchovne prázdne návody na lepší život - alebo jednoducho hľadieť do prázdna... Veľakrát nemajú na výber. Podobne ako aj tí, ktorí nemali to šťastie, narodiť sa do lepšieho života; osud k nim nebol zhovievavý...či už na Luniku, v Bratislave alebo hocikde inde na svete.
Možno aj ty práve patríš medzi tých, ktorí sa rozhodnúť môžu...
