Prednedávnom sa mi jedna mamička sťažovala, že si nevie dať rady so synom. Celé dni vysedáva pred počítačom, von vychádza iba sporadicky a už vôbec nie kvôli nejakej športovej aktivite. Maximálne tak zájde za kamošmi alebo kúpiť si nanuk do obchodu.
Nuž, nemôžeme nesúhlasiť, že deti sa z ihrísk rapídne vytrácajú. Vidím to sám, veď ihriská môžem vidieť priamo z okna bytu. Kedysi bývali plné, od rána sa viedol boj, kto bude dnes hrať. Je už takmer polovica prázdnin a počas nich som mohol sledovať len biedne množstvo "návštevníkov", väčšinou nejaký rodič s dieťaťom...
Hlavne preto som dostal nápad a po škole začal trošku organizovať skupinku chalanov; futbal ma jednoducho baví. A baví ma hlavne dnes, kedže sú v meste k dispozícii nové ihriská, ihriská s umelou trávou a sieťami. Kde sú tie časy, keď sme hrávali na betóne, denne nosili roztrhané oblečenie a doráňané kolená, lakte a dlane. Mama "mala radosť!...
Práve preto som nemohol zniesť pohľad na chalanov, ktorí vôbec nevedia zorganizovať jednoduchý futbalový zápas. Tvrdili mi, že je ťažko zohnať hráčov, že sa nikomu nechce...a že je obtiažne zhánať ľudí. Po krátkom poučení, že predsa na to môžu využiť tie ich obľúbené sociálne siete som určil deň a čas.
Všetci sme ostali prekvapení, chalani prišli. Jeden týždeň ich bolo desať, ďalší už dvadsať. Organizácia zápasu sa stala jemne zložitejšou, nič to. Vytvorili sme viac tímov a zahrali sme turnaj.
Práve turnaj bol zlom, v ktorom som odhalil jedno krásne ihriskové tajomstvo. Tým, že sa hral turnaj, do nášho stretnutia sa preniesla atmosféra súťaživosti. Snaha vyhrať bola jasná takmer u každého. Takmer každý sa v tomto zapálenom prostredí snažil dať zo seba všetko.
Chlapci ukázali skutočnú tvár
Raz som o tom už niekde čítal, že práve v hre je človek autentický. A je tomu skutočne tak. Mohol som to pozorovať aj ja. Z nezbedníkov sa razom niekedy stali dosciplinovaní spoluhráči, so zmyslom pre kolektívnosť a poctivosť.
Naopak, z niektorých slušákov sa vykľuli pekní nerváci, sebci a rebeli.
Práve v tom sa otvoril nádherný priestor na manévrovanie a výchovu. Človek si totiž povie, že vychovávať je ťažké a niekedy až nemožné. Dozaista je to ťažké aj v školskom prostredí, kedy deti často pochádzajú zo zvláštnych rodín, kde niet miesta pre správne hodnoty.
Autorita učiteľa a školy často nedokáže zlomiť tieto nesprávne nastavené charaktery, ktorým sa zdá, že niet pomoci.
Ihrisko to všetko dokáže zmeniť. Dieťa, ktoré je tak silne uprené a súsredené na hru búra bariéry, odhadzuje všetko "brnenie". Je prístupné dohovoru, chce sa učiť a počúvať. A to platí najmä o deťoch v staršom (pubertálnom veku).
Vtedy je krásne vidieť ten zázrak človeka, keď sa zo zlého dieťata stáva poslušné a uvedomelé , ktoré vás počúva.
A búrajú sa aj múry odporu a rezignácie, kedy aj v tom najhoršom žiakovi a dieťati vidieť to dobré, veď v každom sa niečo dobré ukrýva.
Ihrisko som si zamiloval a pokiaľ mám čas, vždy rád prídem a zahrám si s nimi. Ronako však rád vidím, že chalani si zvykli hrať a už chodia častejšie, aj mimo náš dohodnutý termín.
Dúfam, že im to vydrží, veď čerstvý vzduch a skutočná hra je stále lepšia ako virtuálna realita počitačovej obrazovky...
