Včerajší výbuch premiéra Matoviča som tak nejak cítil v kostiach. Poznám to zo školských lavíc, že slová o slobode a zodpovednosti vedia padnúť na úrodnú pôdu - ale iba tak na 70 percent. A presne to vychádza, ak premiér hovoril o tridsiatich percentách ignorantov. Mysleli by ste si, že nemôžem porovnávať rozpravy so žiakmi s dospelými ľuďmi? Chyba! Vek, ktorý nás predurčuje byť dospelými nesvedčí o skutočnej vyspelosti človeka.
Nie, nehrám sa ani zďaleka na toho najmúdrejšieho a najtolerantnejšieho človeka, ale pochopiť, že je medzi nami vírus, ktorý nebezpečný skutočne je, pre mňa vôbec nebolo ťažké. Stačilo mi sledovať zábery z čínskeho Wu-chanu z konca minulého a začiatku tohto roka. Tvrdé represálie voči nezodpovedným občanom alebo jednoducho voči tým, čo nechceli ísť na testy alebo do karantény, boli na dennom poriadku a málokto by vtedy veril, že to nie je len výstrelok diktatúry.
V západnom svete k takýmto krokom vlády a silové zložky nedokážu pristúpiť - lebo demokracia (nič proti nej nemám, ale tak to je). A preto bolo krásne sledovať, ako sa Slováci a rovnako aj občania iných krajín zodpovedne stavali k tzv. prvej vlne epidémie. Márne sme si namýšľali, že vieme byť zodpovední...
Tu sa musím zastaviť a logicky sa pozrieť na odhady. Nehodno zovšeobecňovať, pretože drvivá väčšina občanov zodpovedná bola a bola zodpovedná aj neskôr, po uvoľnení opatrení a rovnako bola zodpovedná aj pri príchode tzv. druhej vlny, ale istá skupina na to jednoducho kašľala a kašle.
Opatrenia najskôr dodržiavali, ale to zrejme iba preto, lebo sa jednoducho báli o svoj život alebo sa báli pokuty. Akonáhle však zistili, že nejdú zomrieť a akosi ani nezomiera nikto v ich okolí a že im nikto nedá pokutu, ak si zvesia rúško pod nos alebo úplne, alebo keď zistili, ako ľahko oklamať semafor - ich zodpovednosť sa vytratila. Ak sa k tomu pridala ešte slabá miera trestania porušení nariadení, tak sa ich počet jemne zvyšoval.
Dalo by sa dlho písať, množstvo slov a článkov, pretože kvantum situácií a rozhovorov, ktoré som si nechtiac prečítal, započul alebo sa do nich priamo dostal svedčia o tom, že mnohí ešte nič nepochopili. Toto nie je len o konšpiráciách. Tie dozaista tvoria základ hlúpostí, ale korienok siaha niekam do ľudskej mysle, ktorá je skrýšou všetkého možného. Tá nesmierna kopa mudrlantov, expertov, špekulantov, konšpirátorov a smutné, že aj oportunistov proste nikdy nezmizne. A ak aj zanikne, vznikne opäť. A to sa deje aj teraz, v tejto situácii. Rovnako nezmizne ani ľudský egoizmus a ľahostajnosť - zažil som tieto situácie aj vo vlastnej rodine, na pracovisku, na ulici, v obchodoch...
Neskutočný paradox
Z mojej vlastnej skúsenosti som ostal prekvapený, ale aj smutne zhrozený, že často ľudia, ktorí sa museli nesmierneho množstva vecí vzdať, dodržujú pravidlá, stanovené na zabraňovanie alebo zmiernenie šírenia (ruky-rúško-odstup).
Poznám spevákov, hudobníkov, zvukárov a majiteľov reštaurácií a hotelov, z ktorých mnohí prišli kompletne o príjem, z ktorých mnohí nesmú cestovať za pracovnými príležitosťami do zahraničia, nemôžu sa venovať tomu, čo ich napĺňa, baví a živí! Väčšina z týchto ľudí sa zodpovedne stavajú k opatreniam, uvedomujúc si, že ich dodržiavaním môžu získať aspoň niečo stratené.
Na druhej strane často ľudia, ktorí sa ničoho nemuseli vzdať, sú dôchodcovia alebo pracujú ďalej, zarábajú, sú zdraví a sedia si na pifku bez rúška, naďalej chodia do krčmy, barov, na futbal, venujú sa všetkým aktivitám, ktoré vykonávali aj predtým...tak práve tí najviac kritizujú a pindajú, že musia mať rúško 10 minút v obchode.
Rozum sa zastavuje nad hlúposťou človeka. A myslím, že v tom nie sám. Premiér, ktorého som nevolil a tiež si myslím, že by mohol popracovať na komunikácii, to však včera povedal zo srdca. A mňa vôbec nepohoršil, pretože už najmenej stokrát za posledné mesiace som mal na jazyku oveľa horšie slová... Sám som prekvapený, že som niekedy nevybuchol a že mám ešte stále priateľov, kolegov a rodinných príslušníkov, s ktorými sme sa úplne nepochytili.
Na záver možno len - poučíme sa? Neverím tomu, pretože taký je život.
Modlím sa však, nech zdravý rozum vyhráva a to čo najviac. Ak tvoj rodinný príslušník alebo dobrý priateľ skončí v lepšom prípade v nemocnici, vtedy ti už rúško nepomôže a ver mi, odstup budeš musieť rešpektovať!
