Môj známy zorganizoval zbierku ošatenia a potravín pre ľudí bez domova. Dostalo sa mu za to obrovskej kritiky. Kedže je mestským poslancom a očividne si mnohí mysleli, že jeho aktivita pochádza zo zdrojov mesta, vyčítali mu, že jeho pomoc by si zaslúžili iní. V meste je mnoho rodín (početných aj menej početných), ktorí si iste pomoc zasluhujú a niekedy ju aj vďaka iným projektom (napr. od saleziánskej komunity) dostávajú.
Nuž nič to. "Za dobrotu na žobrotu" v pravom slova zmysle.
Známy sa to snažil brať s nadhľadom. Povedal mi, že reagoval slovami, v ktorých opísal, že toto je jeho rozhodnutie, jeho cesta. Rozhodol sa pomôcť a predsa teda, ak niekto cíti, že sa dá pomôcť aj inde a lepšie, ruky má každý voľné. Treba ale chcieť!!!
Aké ľahké je súdiť a skritizovať. Skritizovať bezdomovca, väzňa (bez toto, aby sme bližšie poznali jeho životný príbeh). Ba čo viac, ľahké je kritizovať aj toho, kto chce niečo dobré vykonať a aj tak koná. Ľahké je mať plné ústa múdrych slov. O niečo ťažšie je už mať plnú hlavu dobrých a realizovateľných projektov a nápadov. Najťažšie je však mať odhodlanie ísť do toho...konať dobro.
Najkrajšie ovocie vyzrieva práve vtedy, keď je vaša práca nedocenená. Je to cesta náročná. Na nej už viac nie si ty, nezbieraš slávu a dokonca aj uvedomelý človek stráca miestami pojem o tom, čo a prečo to vlastne robí. Jednoducho nemôžeš inak. Si k tomu pozvaný...a ty sa aj často unavíš, zažiješ konflikty a strácaš zmysel tvojej práce. Potom však príde moment, kedy znova načerpáš. Stačí jeden dotyk.
***
PRED PÁR DŇAMI som sa ocitol v jednom domove služieb, ďaleko od miest - tam, kde líšky dávajú dobrú noc. S batohom plným oblečenia a rôznych praktických vecí som smeroval za priateľom, ktorý je roky odkázaný na pomoc iných. Pozval ma na izbu na kakao. Nechcel som ísť, ale pomyslel som si, že aj on môže pocítiť zmysel života tým, že môže niekoho pohostiť. Už ani sám si zrejme nepamätá, kedy bol naposledy v roli hostiteľa.
Spravil mi kakao. Potešil sa z pekného oblečenia. Zvyšné už nechcel. Osud to však zariadil. Do izby prišli ďalší. Veci sa im páčili. skúšali, brali si. Dali si tiež kakao. Posedeli sme a porozprávali o živote. Ja som razom zabudol na ten môj a oni sa rozpomenuli na svoj.
Len jeden s nami kakao nepil. Bol to starý chudý deduško, ležiaci v svojej posteli. Z očí mu išla nemierna dobrota, ale aj vyčerpanie chorobou.
Naťahoval ruku. Myslel som, že mi chce zaželať všetko dobré k Vianociam. On však nabral silu a povedal: "Ste dobrý človek". Ostal som v rozpakoch. Ja si to totiž o o sebe moc často nemyslím. Ale možno by som mal. Možno robíme chybu, že často sme na seba až príliš prísny.
Veď o čo ide?
A to si zo srdca prajem k Vianociam. Pre mňa, mojich najbližších, priateľov a všetkých nás.
Aby sme sa nebáli byť lepšími ľuďmi.
*Včera som sa dozvedel, že deduško zomrel. Jeho meno neviem, ale ďakujem mu!
