Minulé Vianoce boli ťažké. Strávil som ich úplne sám. Boli to naše prvé "lockdownové". Pár kamarátov bola nakazených z hokejbalu a mnoho členov rodiny tiež zostalo v karanténe. Nejakým zázrakom som bol stále zdravý (aspoň to tak vyzeralo). Manželka bola v tom čase v zahraničí a pravidlá boli jednoducho moc prísne. Tak som si sadol, pomodlil, najedol sa...zahral som si "Tichú noc, svätú noc", a zaspieval v ôsmych jazykoch. Bola sranda... Asi najčarovnejším momentom, čo môže pôsobiť dosť absurdne, bola polnočná omša pred kostolom. Všetci sme sa pýtali, kedy toto bláznovstvo skončí.
Prešiel rok. Tentokrát sme zabudli sme kúpiť oblátky. Nevadí, už nebudem na Vianoce sám. Pripomenul mi to aj jeden Rumun, ktorý v mraze stál celý deň pred supermarketom a snažil sa predať nejaký časopis. Spravil som mu nákup, trošku sme sa už spoznali. Bol veľmi šťastný, usmial sa každú chvíľku. Zajtra sa vracia domov za rodinou. Jeho životné plány zrejme nevyšli podľa plánov, neviem detaily. Bol však rád, že v tento vianočný čas už nebol pre ľudí až takým zababušeným duchom. Pár ľudí sa s ním porozprávalo, niekto si kúpil časopis, niekto niečo kúpil alebo objednal taxík, aby všetky tie tašky nemusel niesť v rukách dlhú diaľku. Nevyšlo mu to tu, ale jedno je isté - bude so svojou rodinou.
No a čo tá samota?
Možno je to ťažké predstaviť si, ale samota nie je len o fyzickej prítomnosti. Možno to každý pozná - aj v dome plnom ľudí môže byť pocit samoty, vtedy, ak to jednoducho nezvládame. Ja sa napríklad rád motám, keď sa pripravuje vianočné jedlo a viem byť asi dosť otravný. Keď to tak krásne vyvoniava!!!!
Nuž darmo, človek si málokedy váži dary, ktoré momentálne dostáva...
Možno to by bol taký vianočný vinš - Želám všetkým otvorenosť pre vďačnosť.
Určite toho nájdeme veľmi veľa!
