Odkedy prišiel s tým, že už do úst nevezme cigaretu, uplynulo už nejaký ten rôčik. Nikto mu neveril, bol predsa závislák. Podarilo sa a nefajčí dodnes. A že zázraky neexistujú...
Aby to však nevyzeralo tak jednoducho, iné predsavzatia sa vytratili spolu so silvestrovským snehom. Keďže na Silvestra mnoho snehu nebýva, tak tie predsavzatia boli často len silvestrovským plácaním do vetra, a ak predsa len vznikli, vytratili sa s novoročným vytriezvením. Každý asi pozná to kruté stretnutie s realitou. "Menej piť, viac športovať, lepšie sa stravovať, chodiť včas spať..." Také typické predsavzatia, orientované na životosprávu a pestovanie zdravých návykov. Niet sa čomu čudovať. Mnohí sa o svoje telo staráme o levely biednejšie ako o svoje autá a topánky.
"Viac času tráviť s rodinou, byť trpezlivejší v robote - nestresovať sa, rozvíjať talenty, začať sa učiť jazyk, ísť niekam cestovať..." Trošku z iného súdka, berúc do úvahy mentálnu stránku veci a sociálne roly, ktoré v živote sa zastávame v našich rodinách alebo práci. Pretože aj do tých vzťahov, ktoré tvoria náš život a vytvárajú lepší svet... ach, ako často na to všetko kašleme. On však prišiel s niečím úplne nečakaným. Toto sme od neho na Nový Rok ešte nepočuli.
"Chcem byť tento rok vďačnejší"
Povzdychol si. Na otázku, že čo ho k tomu viedlo odpovedal úplne sucho a stroho: "REALITA ŽIVOTA a MOJA MALOSŤ". Spustil o tom, čo všetko by mal a nemal robiť, čo všetko by chcel robiť a čo všetko by naopak robiť nechcel. Pokračoval o tom, ako ľudí často posudzuje a že im niekedy niektoré veci závidí. Nemá so sebou ani s inými dostatok trpezlivosti, upadá do nihilizmu. Vŕta sa vo svojich chybách a potom ešte viac v chybách iných. Túži byť lepším a potom sa spamätá pri tom, že koná ešte horšie veci. Lenivosť ho strháva k nečinnosti a nevšímavosti, sklamanie k odmietaniu a nepriateľským postojom. A najviac zo všetkého ho trhalo pri myšlienke, že na sebe pracuje nedostatočne a veľmi pomaly.
Uff, bolo toho dosť. Takmer sme si zapchávali uši a zakrývali oči. Veď, keď takto hovorí večný optimista, aká temná musí byť duša tých, čo majú sklon k čiernemu vnímaniu sveta.
On sa však usmial. Z jeho predsavzatia sršala radosť. Oči mu zasvietili ako dve veľké iskry. Iskry plné odhodlania, iskry plné radosti. "Čo sa tak škeríš?", pýtali sme sa nechápavo. "Prečo razom sršíš takou radosťou?", nechápali sme ešte viac.
"Ja inak nemôžem", odvetil. "To robí to predsavzatie, je dobré a napĺňa ma dôverou.", žiaril ešte viac a pokračoval:
"Tam, kde je VĎAČNOSŤ, pýcha na plnej čiare prehráva.
Tam, kde je VĎAČNOSŤ, tam, niet závisť a nenávisť.
Lenivosť a zúfalosť stráca pôdu pod nohami,
telo a myseľ naberajú novú silu, silu konať dobro...
Ak človek koná dobro, je dobrým človekom
a predsa môže byť rád - zase môže byť VĎAČNÝ...
a tento kolobeh je nekonečný.
A ja mám byť za čo vďačný, veď toľko toho denne dostávam - úplne nezaslúžene!"
Jeho odpoveď nás potešila. Zaželali sme si všetko dobré do nového roka. Snáď to tento človek vydrží, ako vydržal s tými cigaretami. Držíme mu pevne palce a možno sa tou VĎAČNOSŤOU necháme inšpirovať!
