Harabin a lampa. Svetlo sveta možno uzrel ďalší z pikantných súdnych sporov, ktorých za svojho "panovania" Štefan Harabin viedol (a mnohé z nich aj víťazne spečatil). Opäť sa raz potvrdzuje, že moc dokáže byť ťažkým orieškom a často ju sprevádza aj paranoja. Má sa skutočne báť o holý život, je skutočne niekto schopný odkrútiť šróbiky krytu lampy so snahou pripraviť niekoho o život? Odpoveď by zrejme našiel Monk, ten má na to muchy. Verím, že prokuratúra má na starosti aj dôležitejšie veci, ako vyšetrovať psychické domnienky človeka, ktorý už síce nie je pri absolútnej moci...a vlastne možno aj preto je taký rozklepaný.
Tento príbeh o Harabinovi a lampe mi pripomenul jeden z epizód života na základnej škole. V triede sme mali jedno dievča, ktoré mnohí nemali radi. Strašne sa snažila vychádzať s každým a bolo to pre ňu ťažké, nakoľko k nám do triedy prišla až v sedmičke. Nedarilo sa jej, vďaka trošku zvláštnej povahe, nájsť si skutočných kamarátov. Rada rozprávala a rozprávala až moc a dosť často aj o ničom.
A kedže sa jej nedarilo nájsť si skutočných priateľov, tak sa ich hľadala medzi učiteľmi, niekedy aj jemným bonzovaním alebo nekonečným vtieraním sa počas vyučovacích hodín., Tým už stratila aj tých málo ľudí, ktorých pri sebe so spolužiakov mala.
Raz sme stáli vo vestibule, bol to koniec roka a netrpezlivo sme počúvali príhovor riaditeľa. Stálo tam asi 700 žiakov - vo vestibule, pod lampami a zrazu padol jeden z krytov. Neuhádnete, že komu presne na hlavu...
Vybuchli sme do extrému, pretože náhoda dokáže byť nesmierne krutá...kryt z neonky padol rovno na tú dievčinu.
Bola to sabotáž?
Dozaista by niekto neriešil rebrík, pretože nikto nevedel, kde bude stáť, rovnako, ako nikto pri vypočúvaní Harabina nevedel, kde bude presne v tej a tej sekunde nachádzať...
Každopádne aj tieto vyjadrenia svedčia o jednom...o tom, čo každý slušný človek na Slovensku už dávno vedel...
Prajem vám veľa zdravia, aj toho duševného, a život bez strachu (veď máte čisté svedomie). Či?
