Šok a zdesenie, ktoré každého empaticky zmýšľajúceho človeka nenechá chladným, nás núti vidieť realitu spoločnosti, ktorá sa nechala uniesť vo víre nekonečnej špirály nenávisti, hlúposti a vzájomného antagonizmu. Antagonizmu, živeného zvrátenými pohnútkami tých, ktorí túžia po moci; tých, pre ktorých účel svätí prostriedky.
Šok a zdesenie z absolútne hlúpeho činu, smrteľného útoku na človeka, ktorým sa nikdy nič nemôže vyriešiť, však strieda aj realita obrazu, ktorý sa na Slovensku vytvoril, a to najmä v posledných šiestich rokoch - po rovnako hlúpom čine, ktorí stál život dvoch mladých ľudí. Následnou vraždou ďalších dvoch nevinných, ktorí sa stali náhradným terčom človeka s pomäteným obrazom o realite, to však neskončilo. Pred pár dňami došlo k abolútne bezprecedentnému útoku na ústavného činiteľa. Medzitým sa však potajomky rakovina zla rozrástla do všetkých častí spoločnosti, rodiny nevynímajúc. Má na svedomí množstvo životov, „vrážd" a zničených vzťahov...
Myšlienky, slová, skutky
Kedysi jeden známy filozof napísal, že všetky vojny sú výsledkom myšlienok. Myšlienka, zlá myšlienka - živená hnevom, je podkladom všetkého zla. V hlave a chorej mysli sa rodí všetko zlo, ktoré často preniká do slov. A tie slová majú moc, o ktorej sa nám niekedy ani nesníva. Tie slová sú už vlastne skutkami, pretože „slová bolia". Je to klišé? Áno, klišé, o ktorom treba často hovoriť, učiť tomu najmä deti a ak sa dá, aj dospelých. Veď možno to zo svojho života poznáte, že takmer nikto si nespomenie po rokoch na dáku šarvátku a niekedy aj chlapskú facku....vyrieknuté hanlivé slová sú však mečom, ktorý aj po vytiahnutí zanecháva mokvavú ranu smutných a trpkých spomienok. A tých slov vrcholní predstavitelia vyriekli... V záujme túžby o neukazovaní prstom netreba konkretizovať. Internet, ten ktorý cez svoje sociálne siete pácha toľko zla, má jednu dobrú vlastnosť - jeho pamäť je perfektná a neomylná. Aj preto vyznieva moralizovanie mnohých predstaviteľov politických špičiek veľmi trápne a zúfalo...
Tragédie mnohých rodín a medziľudských vzťahov
Posledných šesť rokov prekonalo aj divoké roky deväťdesiate. Aj vtedy sme museli byť ticho, keď teta žasla pri televízii a prežívala svoje extázy pri pohľade a počúvaní istého politika. Posledných šesť rokov prinieslo do rodín množstvo utrpenia, ktoré už len zhoršila pandemická tragédia a nezmyselná agresia Ruska u nášho suseda. Týchto šesť rokov som počul o mnohých príbehoch rodín, kde vlastní rodičia prestali komunikovať so svojimi vlastnými deťmi a vnúčatami. Áno, dobre čítate. Deti a vnúčatá sa neprestali rozprávať so svojimi starými rodičmi. Často chceli a a trpezlivo znášali ich hnevlivé a posmešné argumenty....no nie vždy sa dalo. V lepšom prípade sa politické témy vytesnali do „no go zones". Mnohým ľuďom by bolo treba pripomínať, že milovať politika viac ako vlastnú rodinu, je minimálne choré a zvrátené!
Rovnako to prebieha v susedských vzťahoch, pri nakupovaní v obchode, pri stretnutí na ulici alebo vo vlaku. Politika príde na pretras - a každý inteligentný človek vie, kto začne, kto sa háda, kto zúri a nesie v sebe nenávisť... Nie, toto nie je o ukazovaní prstom a stavaní sa do role „tých správnych". Tu ide o ľútosť nad tým, koľko nenávisti dokáže žiť v človeku a nad tým, ako strašne taký človek trpí, nežije a často zomrie skôr ako žiť naozaj začal. A pre koho? Z obdivu a lásky ku komu? Kto to v nich rozpútal?
Bolí o tom hovoriť a písať?
Áno bolí. To je realita. Aj tento blog sa začal písať mesiac dozadu a z nejakého zvláštneho dôvodu bol odložený na neurčito. Autor nechcel šíriť negativitu. Je jej dosť aj bez neho. Tragédia posledných dní však pridala bodku - bodku, ktorá má byť obrovským výkričníkom!!!
Toto zlo, ktoré sa stalo tu totiž bolo veľmi dlho. Je v mnohých a ničí rodiny a vzťahy. Preto, ak niekto dnes, už otrasený prvotným šokom, so silou politického mandátu, ktorý dostal, tvrdí, že na vine je ten a ten a treba urobiť to a to - je to málo. Začať musí každý od seba. Slovensko sa musí naučiť „rozprávať a chodiť". A keďže už nie sme deti, bude to veľmi bolestné a ťažké.
S modlitbou na perách a s túžbou po tom - byť lepším človekom, sa to určite dá. Čaputová to povedala rovnako a ja osobne som veľmi rád, že pri nej stál aj budúci prezident.
