Aj keď sa mi stále zdá, ako by to bolo včera, uplynulo už celých osemnásť rokov. Sedel som doma s ťažkým zápalom pľúc a čakal na spolužiaka, ktorý mi dennodenne nosil úlohy. Tešil som sa hlavne, že ho uvidím, veď sociálne siete ešte len začínali existovať a internet sme doma ani nemali. Kamarát prišiel a čosi brblal o tom, že mám rýchlo zapnúť telku. Doteraz neviem, odkiaľ mal echo, ale telku som zapol. Všimol som si nejakú divnú stanicu, ževraj TA3. Bola namakaná; vysielala prenos horiaceho mrakodrapu.
Samozrejme, že sme razom zabudli na úlohy aj pikošky zo školy. Čumeli sme ako puci a nechápali sme, prečo ten oheň nehasia helikoptéry. A vtedy to prišlo. Niečo sa mihlo na obrazovke a objavil sa výbuch na druhom mrakodrape. Videli sme to v priamom prenose (zimomriavky aj po 18 rokoch). Bolo to jasné - šialenci!!!
Ľudia v oknách, ľudia na streche. Zúfalo mávali a keď pochopili, že zachrániť sa ich nedá, mnohí skákali dole. My sme v našej pubertálnej hlave stále nechápali, prečo ich nezachraňujú vrtulníkmi a lanom.
Neubehlo veľa času a oba mrakodrapy zmizli v nepredstaviteľnom kúdole prachu. Domino by sa nehanbilo za takýto pád.
Do školy som nemusel a tak som to pozeral do konca. Už bola noc, keď zrazu padla susedná budova a ja som otváral a zatváral oči. Nie - nebol to len zlý sen. Nemôžem si pomôcť, ale popadla ma veľmi nepríjemná predtucha. Či to bolo len emóciami komentátorov a nespočetným množstvom článkov v novinách a časopisoch? Nemýlil som sa. Svet sa zo dňa na deň zmenil.
Po 18 rokoch v škole
Angličtinu sme začali dosť netypicky. Pýtal som sa na dátum a potom so ho schválne povedal americkým výrazom 9/11. Bystrejšie decká spozorneli. Na rozprávanie a video bolo vyhradených asi dvadsať minút, ale nakoniec sme celú hodinu strávili úžasnou diskusiou.
Začal som hovoriť vyššie spomenutý príbeh, kedy som ja bol deviatak a oni ešte neboli v plánoch rodičoch. Rodičia jedného so žiakov pracovali v USA a v ten deň plánovali návštevu dvojičiek! Pracovné povinnosti ale zmenili plány. Našťastie. Deti si uvedomili, že ako málo vecí v živote máme pod kontrolou.
Pozreli sme si dojímavú a srdcevrúcu animáciu. Pri padajúcich ľuďoch mnohí neskrývali veľký smútok. Na rad však prišli aj tajomné otázky.
A ja som pri nich pochopil, že mnohé z nich sú výplodom bystrej mysle - ako napríklad, že volať z lietadla sa nedá...alebo prečo ich nezostrelili stíhačky atď.
Niektoré myšlienky však napĺňali moje obavy z toho, že sa objavia konšpiračné prvky. Našťastie boli v malom, ale predsa. Mnohí z rodičov detí predsa veria, že si to "Amíci" urobili sami. Konšpiračných teórií je mnoho a vždy ústia do jedinej premisy a jasného záveru. A toto bola šanca.
Nebezpečie konšpiračných teórií
Tie stúpali v priamej úmere s počtom obetí tohto ohavného činu a živené sú dodnes. Nič na tom nemení ani fakt, že všetky sú dávno vyvrátené.
Keď vravíme o tom, že život sa po 11. septembri zmenil, nehovoríme len o prísnych kontrolách na letisku. *Piškoškou bola pre žiakov spomienka na kámoša, ktorý raz meškal na let, lietadlo počkalo a on si zložil veci do kabíny pilotov.*
A rovnako zmenou nebolo len to, že Američania s koalíciou začali vojnu proti Talibanu a neskôr veľmi rozporuplnú , ak nie smutnú a hlavne nedokončenú(!) vojnu v Iraku.
Tento skutok ako keby posilnil protiamerické hlasy a rozdelil tento náš dnešný svet na modernú studenú vojnu... V nej internet plní hlavnú úlohu. Zgrupuje hlúpych a hlúpi balamutia prílišne hĺbavých ľudí a lákajú hlavne tých, ktorým sa moc premýšľať nechce.
Tento skutok vo veľkom prezradil, že sme sa nepoučili. Ale o tom možno nabudúce... Aspoň dnes už nie; z úcty k nevinným obetiam 11. septembra 2001...
