Dôvodov je hneď niekoľko:
Zvedavosť
Nový tréner, nové tváre. Už to ma napĺňalo zvedavosťou, že ako to bude vlastne bude fungovať. Slovenská reprezentácia potrebovala určitý druh oživenia a myslím, že sa ju oživiť podarilo. Bohužiaľ nemôžeme sledovať majstrovstvo všetkých našich najlepších hokejistov, ale o to krásnejšie je sledovať majstrovstvo tých menej známych. Napríklad taký Bartovič. Asi nie som až taký znalec, predsa len hokej je u mňa až za futbalom, ale niektorí hráči sú pre mňa skutočnými objavmi. a tie objavy sa skutočne snažia a vedia aj čosi zahrať.
Prekvapenie sa podarilo.
Mladíci
Bližňák, Tatar, Mikúš, Sekera... mladí chalani. O čo krajšie, že prví dvaja moji rodáci - chalani, ktorých hokejový vývoj som mohol sledovať od ich detstva. Kto by to bol kedy na nich povedal, že raz budú spoluťahať repre.
Síce sa hovorí a dvíha varovný prst, že Slovensko postupne stráca hokejové talenty, aj títo mladíci sú dôkazom toho, že predsa len nejaké máme. A na ich entuziazmus je radosť sa pozerať.
Srdce na správnom mieste
Je to badateľné v každom športe. Ak hrajú športovci len z donútenia, prípadne bez srdca, ich výkon človeka nenadchne. Myslím, že aj novému trénerovi sa podarilo ich srdce správne nastaviť, keď už pred majstrovstvami pokukázal na skutočnosť, že miesto v repre si naozaj musia zaslúžiť.
To určite mnoho z nich naozaj nakoplo.
A bolo to vidieť už v prvom zápase. Síce nás Kanada prehrala, ale tú bojovnosť a odhodlanie pobiť sa, si všimol každý. To, že to nebola náhoda chalani potvrdili aj v druhom zápase a nakoniec teda aj vo víťaznom s USA.
Dlhá cesta pre nami
Avšak do štvrťfinále je ešte dlhá cesta. V dnešnej dobe asi neexistuje outsider a každý tím na MS vie zahrať kvalitný hokej.
Ja však budem fandiť, ako budú fandiť isto mnohí z nás. Ale nebudem sklamaný ani z prípadného nezdaru.
Dôležité je pre mňa vždy vidieť boj až do konca, na maximum svojich síl.
A tento pocit hrdosti som mal zatiaľ po každom zápase. Verím, že tomu tak zostane.
Nič nie je krajšie, ako vidieť odhodlaných športovcov!
