Vianoce sa blížia a nedá sa ani povedať, že pomaly. Kedysi to ubiehalo skutočne slimačím tempom, keď som sa ako malý tešil na Vianoce. Samozrejme, najviac som sa tešil na darčeky. A aj keď som z úst rodičov počul, že darčeky dostanú iba poslušné deti, tak som vedel, že ich naozaj dostanem. Niežeby som bol vždy poslušný, ale tušil som, že aj tak ich budem mať kopec. Nikdy ma nenapadlo ani len pochybovať, žeby sa stal opak a Ježiško by sa na mňa skutočne nahneval, respektíve ma vytrestal.
A tak ma tento môj malý synovček prekvapil. Prekvapil ma aj skrz to, že niekedy skutočne neposlúcha. Tak, deti v dnešnej dobe sú trošku "náročnejšie" a vedia si niekedy poriadne dupnúť. Niekedy mi prídu aj trošku rozmaznanejšie - so všetkými tými tabletmi, počítačmi, mobilmi a kadečím iným. A o to viac ma myšlienky ľútosti zaskočili.
Synovčekovi som vysvetlil, že sa nemusí báť, že aj keď niekedy neposlúcha, tak Ježiško sa snáď s rodičmi dohodne a darčeky budú. Samozrejme nechýbal ešte varovný prst, pretože poslúchať rodičov sa má. Na synovčekov tvári sa vyčaril úsmev, ktorý hovoril ÁNO.
Synovček sa otočil a pokračoval vo svojej hre netušiac, že mi do hlavy zavŕtal zaujímavého červíka. Poslúchal som ja? Zaslúžil by som si skutočne nejaký darček za uplnynulý rok? Hmmmm....
Ťažká to otázka, ale človek by si ju mal klásť. S Vianocami sa totiž blíži aj koniec kalendárneho roka a aj napriek tomu, že nie som fanúšik čisto novoročných predsavzatí, bilancovať rok a svoj život je správne.
Poslúchal som rodičov? Najmä pred dospelých ťažká otázka. čo je to poslúchať rodičov?
Často ich však neposlúchame...a teraz nevravím o uprataní izby alebo neskorom príchode zo zábavy.
Stačí napríklad pozrieť do domovovo dôchodcov. Sú často plné starých ľudí, ktorí aj rodinu majú, ale ako často za nimi chodí?
Alebo byty, domy a v nich naši rodičia - tak často sami. A my sa tak často ponáhľame: "Mama, nemám teraz čas..." A keď už príde, už zase zvoní telefón a už musí odísť...
Alebo naše nešťastné manželstvá a naše nešťastné žitie nadivoko, striedanie partnerov, rozvody. Také silné rany do duše rodičov. Nemôžu nás už napomínať - nie sme totiž malí. Nemôžu nás vypplieskať, pretože sú už zoslabnutí životom.
A ten neposluch sa týka aj ostatných, manželky, partnera, kamarátov...toľké chyby. Robí ich každý.
Bol by k nám Ježiško štedrý?!?
A tak som dumal a synovček sa hral... a mňa napadlo, že čo je asi tak najbrutálnejší neposluch. Prišiel som na to:
Keď človek neposlúchne ani sám seba.
Fajčíme, prejedame sa a pijeme. Stresujeme sa a nechodíme včas spať a... A naše telo to nechce. A neposlúchame ho, až pokiaľ sa neozve nejaká kontrolka...vtedy možno aspoň nachvíľku premýšľame, či netreba zmeniť ten náš životný štyl...
Ako môžete čítať (znie ako trápna encyklopédia), ale vážne. Neposluchu je v našom živote stále veľa. Uvedomujeme si to?
Môj maličký synovček ma prinútil zamyslieť sa nad tým mojím rokom a životom...a snáď prinúti aj vás:-)
