Na sviatok Troch kráľov som sa stal organizátorom a účastníkom zvláštneho a súčasného jedinečného zážitku, návštevy Betlémskej cesty v meste Třešť. A pretože rád hľadám súvislosti skoro vo všetkom, dala mi táto návšteva viac ako len jedinečný zážitok.
Predohra o Třešti
O existencii mestečka Třešť som sa dozvedel náhodou pred pár mesiacmi, keď som pripravoval výlet k výročiu svadby. Ako držgroš som hľadal výhodné ubytovanie na jednu noc v exkluzívnom prostredí a tak som narazil na zámocký hotel v Třešti. Miesto mi sedelo do plánu, ktorého súčasťou bola návšteva UNESCO pamiatky v Třebíči a Telči a návšteva Slovanskej epopeje v Moravskom Krumlove. Keď som zistil, že v mestečku existuje stála expozícia betlehémov zdalo sa mi to ako dobrá náplň času aj preto, že máme betlehémy radi a nejeden ozdobuje našu domácnosť v predvianočnom období.
Po príchode do Třešťe som bol milo prekvapený. Malé mestečko má silné historické pozadie a môže sa chváliť viacerými historickými osobnosťami, ktoré sa s ním spájajú, či už ide o Josefa Schumpetera, ktorý ma svojho času inšpiroval počas práce na vysokej škole alebo Franza Kafku, ktorý tú navštevoval rodinu. Ľudia v mojej generácii sa isto potešili aj spomienkou na Otu Šimánka, ktorý sa do našej mladosti zapísal ako Pan Tau.
Najväčšie prekvapenie mesta na nás čakalo na druhý deň. Podľa môjho harmonogramu sme mali tak hodinu čas, čo podľa môjho odhadu na expozíciu niekoľkých betlehémov muselo bohato stačiť. Po 2,5 hodinách sme museli utekať, aby sme bez obeda stihli zaplatenú prehliadku Slovanskej epopeje v Moravskom Krumlove. Už prvé betlehémy so stovkou figúrok, nádhernou a scenériou a atraktívnym landšaftom (kreslené pozadia) stáli za podrobné skúmanie. A na ten „mestský“, ktorý mal vyše 1400 postavičiek by aj tá hodina nestačila, ak by sa človek zapozeral a začal skúmať život, rôzne štýly a výjavy.
Súčasťou výkladu bola aj informácia o Betlehémskej ceste, ktorú organizuje Spolek přátel Bethému v Třešti. Informácie, ktoré sme dostali nás okamžite zaujali. Stačilo sa pozrieť jeden na druhého a vedeli sme, že toto stojí za organizovanie výletu pre celý autobus. A tak sme po dvoch rokoch opäť použili svoje organizačné schopnosti a na sviatok Troch kráľov zorganizovali 43 ľudí zo Skalice a Záhoria na autobusový zájazd na Vysočinu.
Čo som videl a zažil?
Počas cesty ma ako spoluorganizátora a iniciátora výletu prechádzali obavy. Je krásne počuť, že pri Cesta navštívite domácnosti, kde budú ukázané domáce Betlehémy, ktoré musia podľa tradície mať viac ako 100 figuriek. Ale predstava, že niekto naozaj vyhradí relatívne veľký priestor svojej nehnuteľnosti a veľký kus práce aby na dva mesiace vystavil niečo, čo zobrazuje v ateistickom Česku biblický výjav a potom ho vyše mesiaca predvádza „okoloidúcim“... tak táto predstava bola trochu mimo moje chápanie. Z neskorších rozhovorov som zistil, že zďaleka som nebol jediný, ktorý túto časť celej Cesty považuje za najviac nepochopiteľnú. Aj preto sme do programu zahrnul poistku, návštevu Telče, pretože pamiatka UNESCO by mohla zlepšiť negatívne zážitky.
Naša návšteva v Třešti bola ohlásená aj organizátorom Betlémskej cesty. Napriek tomu prvé momenty na pôde Turistického informačného centra, kde sa nachádza aj stála expozícia betlehémov boli rozpačité. Medzi Spolkom a Turistickom centrom nebola celkom dohoda o prístupe a v jednom momente ma zaliali obavy. To, keď sme preberali mapku Cesty a pani nás upozorňovala, kde všade nám možno neotvoria, lebo sú v práci, nepočujú alebo majú iné povinnosti. Zostalo nám iba dúfať, že skupiny, ktoré sme vytvorili a poslali na rôzne trasy budú mať aspoň čiastočný úspech a niečo uvidia.
Obed mal byť miestom, kde si overíme úspešnosť a potom sa vyberieme naisto na miesta, ktoré sú prístupné. A presne tak to aj vyšlo. Pri hodnotení si dovolím takú drobnú hyperbolu, keď sa od pozitívneho hodnotenia cez nedostatku dostanem k hlavnému poznaniu a poučeniu.
V priebehu 6 hodín s obednou prestávkou sme stihli okrem stálej expozície ešte asi 10 vystavených betlehémov. „Asi“ používam preto, že rôzne skupiny nevideli všetky rovnaké betlehémy, takže tých 10 je počet, ktorý videl asi každý. Betlehémy boli presne také ako sme o nich počuli a čítali predtým. Boli veľké, bohaté s množstvom postáv, zložitou štruktúrou a boli zväčša v rodinných domoch a boli spojené s nejakou rodinnou históriou a tradíciou. Presne to, čo sme čakali a neverili sme dostali.
Čo sme dostali a nedostali?
Nechcem aby vyznelo ako kritika, ak napíšem, že z celej akcie sršal amaterizmus. Od dôchodkýň, ktoré organizovali prehliadku v stálej expozícii, cez jednoduchý leták vytlačený obyčajnou tlačiarňou na kancelársku A4, upozornenie na miesta, kde sa nachádza betlehém na podobnom farobnom papieri uloženom v euroobale až po „neprofesionalitu“ ľudí, ktorí nám predvádzali v domácnostiach betlehémy. Či už to bolo dievčatko, pani v domácom úbore alebo dôchodca, ktorý dobre nepočul a tak niekedy odpovedal na inú otázku ako bola položená.
Cestou domov v autobuse sme sa väčšina dostala do driemot. Rozmýšľal som, čo spôsobuje ten zvláštny pocit, ktorí pociťujem. Napokon odpoveďou bolo, že to, čo som v predchádzajúcom odseku napísal ako nedostatok, bola tá najväčšia hodnota, ktorú ten výlet dal.
Ak by som mal napísať jedným slovom tak to bola autencita. Tá akcia sa na nič nehrá. Už v októbri ako súčasť informácii o Třešťských betlehémoch nám hovorili, že opakovane sa ich pýtajú, či nemajú záujem chrániť túto tradíciu a akciu s ňou spojenú ako súčasť kultúrneho dedičstva UNESCO. Odpoveď zo strany Spolku však bola, že by to prilákalo veľké množstvo turistov a stratilo čaro.
A do určitej miery môžem súhlasiť s týmto postojom. Komukoľvek poviem že niekto vyčlení časť svojho domu, garáže, prístavby, aby v ňom postavil zložitú konštrukciu, rozložil desiatky metrov mechu, stavieb a postavičiek, hral sa s umiestnením, len preto aby si pripomenul narodenie Ježiša Krista a potešil seba svoje okolie na jeden mesiac, tak mi nechce veriť. Niektorí mali tú výhodu, že mali pre betlehém stále miesto a nemuseli ho odstraňovať, ale väčšina tých, ktoré sme videli, je rozmontovaných, drevená časti a figúrky odložené.
Ale tá tradícia tu žila aj v minulom režime. Ako nám jedna pani domáca hovorila teraz je tá stavba vo vstupnej hale pohoda. Za jej mladosti to bolo oveľa zložitejšie, pretože veci boli uložené neverejne na povale. Aby betlehém nebol na očiach dával sa na do obývačky a všetko drevo na konšturkciu 2 metrovej nadstavca, mech, samorasty sa museli vyniesť zvonku po schodoch. Samozrejme sme sa pýtali aj na to ako reagovali komunistickí funkcionári, pretože o tradícii, keď sa ľudia navštevovali a navzájom si obdivovali svoje umelecké diela sa museli dozvedieť. Pani odpovedala, že tí väčšinou chodili na návštevu medzi prvými.
Ak by sme sa vrátili ešte do staršej doby, keď síce stavanie betlehéma nebolo „ideologicky“ závadné, ale ľudia nemali toľko priestorov, tak aj to môžete vidieť v stálej výstave. Nad posteľ sa postavila zložitá konštrukcia, na ktorú sa potom postavil betlehém. Kým cez deň zakrýval posteľ, na noc sa posteľ vytiahla a ľudia „spali vedľa ježíška“.
Biblický výraz narodenia Ježiša Krista je ďalšia fascinujúca súčasť tejto tradície. My sme zvolili termín 6. januára, pretože v ten deň prichádzajú pokloniť sa narodenému dieťatku Traja králi. A v trešťskom podaní doslova, jednu z vystavujúcich sme pristihli práve keď do celého výjavu vkladala figurky troch kráľov, iní hovorili, že to v prítomnosti vnúčat alebo rodiny urobili v nedeľu. Okrem toho sa na troch kráľov Ježíško premiestňuje z rúk Panny Márie. Keď sa nám nezdala figúrka, ktorá držala ježíška ako vhodná k postieľke, daľší z vystavovateľov nám vytiahol podobnú postavu, ktorá je tá „vianočná“. Samotný ježíško sa do betlehému ukladá až po Štedrom večeri, pretože inak by to nebol autentický betlehém.
Aké som si zobral poučenie?
Na Slovensku vedieme veľa diskusií o tradíciách a ich rozvoji. Najmä súčasná vláda je ochotná na tieto účely dať veľké prostriedky. Z toho sa podporuje tradícia folklórnych súborov a predvádzania ľudových tradícií. Nie vždy však mám dojem, že táto podpora ide „dobrým smerom“ a vedie k rozvoju tradícií.
V Třešti som stretol živú tradíciu, tradícia, ktorá nepotrebuje podporu štátu, ale ktorú udržujú ľudia. Tie príbehy o základoch betlehémov a tom ako sa prenášala tradícia ešte od 19.storočia sú hodné poznania sami osebe aj bez jedinečného umenia, ku ktorému viedli. Aj tam sa viacerí sťažovali na problémy s „prenesením“ tradície. Na druhej strane hovorili aj o tom, že vnúčatá chodia do rezbárskeho krúžku, vnučka rozprávala príbeh rodinného betlehému, syn sa stará. Áno v tomto momente je možné nájsť formu podpory, aby pre ľudí takéto sprostredkovanie tradície nebolo neúnosnou záťažou, aby ich okrem času a lásky, ktoré jej venovali, nezaťažovala aj finančne. Možno potrebujeme menej okázalých jednorazových prezentácií a ľudového umenia, ktoré slúži ako miesto na usadenie prachu a viacej ľudovej tvorby, ktorá sa prenáša do každodenného života.
P.S. 1: Vstupné na Betlémsku cestu je dobrovoľné. Pretože sme zberali peniaze v Eurách rozhodli sme sa všetko, čo zostalo po zaplatení obedu a cesty poslať organizátorovi – Spolku přátel betlému. Potrebovali sme tri telefonáty, aby sme sa dostali k číslu účtu organizácie, ktorej sme chceli prispieť.
P.S.2: Ak by to niekoho inšpirovalo, musí si pohnúť, pretože tento víkend je posledný otvorený týždeň. Ale určite je to typ nielen pre budúce Vianoce. Bližšie nájdete https://www.trestskebetlemy.cz/betlemska-cesta/
