Hneď na začiatku poviem ideologický postoj k problému. Solárne elektrárne považujem za príklad obrovského plytvania a mrhania verejných prostriedkov, za prostriedok obohacovania bohatých jednotlivcov na úkor spoločnosti a za jednu z najhorších vecí k životnému prostrediu, ktoré sa v súčasnosti realizujú (žiaľ nie jedinú).
Hneď nato však musím dodať aj druhú, napohľad veľmi protichodnú myšlienku. Som veľkým podporovateľom využívania solárnej energie a alternatívnych zdrojov a myslím si, že štát musí intenzívne podporovať rozvoj solárnej energetiky, aby sa stala konkurencieschopná s veľkými energetickými závodmi.
Tieto dve konštatovania zďaleka nie sú v takom rozpore ako sa zdá na prvý pohľad. Ich spoločným prienikom je spôsob podpory rozvoja solárnej energetiky. Tá sa totiž realizuje v rámci existujúcich princípov energetickej politiky. Energetická politika a v tomto prípade nehovorím o iba o Slovensku, je však budovaná na princípoch, ktoré vznikali v prvej polovici minulého storočia, v úplne inej hospodárskej realite sveta.
Podľa môjho názoru sa svet postupne mení. Antiglobalisti svojimi manifestáciami nedosiahli nič, globalizácia samotná prišla na svoje hranice. Stále intenzívnejšie sa podľa mňa ukazuje, že veľkosť samotná, nie je riešením problémov sveta a jej spoločenského a ekonomického rozvoja. Nie je v rozpore s globalizáciou a ekonomickými úsporami mať malé riešenia, ak sú vhodne previazané a dosahujeme ich prepojením synergický efekt.
Už dávnejšie sme pochopili, že veľké vodné elektrárne nie sú zďaleka také efektívne a lacné, ako niekoľko malých elektrární, ktoré sú prepojené. Vďaka pánovi Kravčíkovi a povodniam si postupne začínajú ľudia uvedomovať, že nepotrebujeme veľké vodné nádrže na zadržanie vody, ale malé hrádze, ktoré udržia vodu v lese. Už vieme, že výrobné komplexy s desiatkami až stovkami tisíc zamestnancov (napr. okolie amerického Detroitu) nie sú efektívne, ale rovnakú efektívnosť viem dosiahnuť vhodným rozmiestnením závodov s tisíckami zamestnancov. Spotrebiteľské trhy sa fragmentovali už v 70. rokoch a aj keď v každej krajine ešte stále kúpite takmer to isté, ponuka už nie je pre „obyčajného, priemerného" spotrebiteľa, ale pre zákazníka s presnými charakteristikami a vlastnosťami.
Energetická politika v tomto smere ešte stále pracuje s veľkými objemami, veľkým objemom výroby. Logickým odôvodnením je, že v krajine existujú odberatelia, ktorí pre svoje technologické potreby odoberajú desiatky megawattov energie a že týchto odberateľov nie je možné zásobovať z malých energetických zdrojov. Pravdivý argument, ktorí sa týka niekoľko podnikov a dá sa zabezpečiť niekoľkými energetickými zdrojmi. Vedľa veľkých odberateľov stoja milióny domácností, ktoré odoberajú energiu v malom, ale musia ju odoberať od veľkých výrobcov. Už teraz je zrejmé, že jedným zo zásadných problémov rozvoja elektromobilov je, že energetická sieť nikde na svete nezvládne situáciu, keď milióny užívateľov áut príde po práci domov a začne svoje automobily nabíjať.
Logike veľkých zdrojov a veľkých energetických centier zodpovedá aj podpora solárnej energie. Aj tu sa podporujú „veľké energetické výrobne", Podnikatelia zabrali hektáre kvalitnej ornej pôdy a vybudovali obrovské polia strašiakov, ktoré špatia krajinu a vyciciavajú ľudí. Vďaka politike štátu títo ľudia budú sedieť pri počítači a pozerať ako im na účte pribúdajú naše milióny.
Česi hovoria „pozde bycha honit...", ale skúsim to. Čo sa teda urobilo zle? Myslím si, že sa nemali podporovať solárna energetika, ale štát mal investovať prostriedky do zmeny energetického systému. Podľa môjho názoru v turbulentných časoch klimatických zmien, prírodných katastrof a politických a spoločenských problémov je iba jediné riešenie. Znížiť závislosť obyvateľstva na energetických sieťach. V nedávnej minulosti sme boli opakovane svedkami toho, že pri prírodnej pohrome, ktorá postihla jedno energetické centrum sa bez energie ocitli desiatky, stovky a niektorých krajinách až milióny spotrebiteľov. Ak by sa systém distribúcie zmenil, mohli by to byť iba tisíce a desaťtisíce.
Tu sa dostávam do odborných problémov, pretože opísať ako by to malo vyzerať neviem. Viem však, že na Slovensku sú stovky tisíc budov a striech, Na nich by si mohla vyrábať energiu takmer každá rodina a to bez zaberania dodatočnej pôdy a narušenia estetiky prostredia. Je mi jasné, že toľko malých zdrojov by energetická sieť súčasnosti nevedela zvládnuť. Predstavujem si však, že by mohla vzniknúť nejaká dedinská energetická centrála, ktorá by regulovala ponuku a dopyt po energii v dedine (pojem dedina myslím obrazne ako lokalitu, v ktorej sa nachádzajú iba malé spotrebné miesta bez veľkoodberateľov). Prebytok produkcie by bol odovzdávaný do verejnej siete, prípadne by bol v rámci možností a dostupností technológií skladovaný. V prípade výpadkov vo verejnej sieti by systém do určitej miery dokázal nahrádzať vlastnými zdrojmi výpadky a teda zabrániť mnohým spoločenským škodám.
V tomto modely nie sú subvencie na solárnu energetiku, či výrobu energie z vody a vetra potrebné zďaleka v takej výške ako pri existujúcich systémoch. Prekážkou využívania energetických zdrojov nie sú pre jednotlivca ceny týchto technológií, ale administratívne problémy a náklady. Ich zjednodušením by sa výrazne zvýšil záujem o individuálnu investíciu do takýchto zariadení. Štát by dokonca nemusel vydávať prostriedky priamo občanom, ale cez zvýhodnenie úverových produktov by financoval iba položky s nižšou ekonomickou efektívnosťou.
Uvedomujem si veľa problémov zmeny energetického systému. Uvedomujem si obrovské investície, ktoré by si zmena vyžadovala, aj zníženie produktivity a efektivity, ktorá sa zdá byť zrejmé na prvý pohľad. Viem si predstaviť množstvo technických, technologických, spoločenských aj politických problémov , ktoré by podobná zmena so sebou priniesla.
Na druhej strane však dôkladná analýza všetkých spoločenských nákladov a prínosov by podľa mňa mohla viesť k záveru, že celková efektívnosť alternatívneho energetického systému nie je o moc nižšia ako súčasný systém. Navyše je tu historická skúsenosť. Až do druhej svetovej vojny musela mať väčšina obcí na Slovensku vyrovnanú energetickú bilanciu. Až energetická sústava spravila obce a ich obyvateľov závislými od vonkajšieho prostredia. Nevidím dôvod, prečo by sme sa v dobe globálnej dediny, kedy cez počítače môžeme sledovať dianie v zapadnutej dedine v Brazílii, nemohli k tomu vrátiť. Podľa môjho názoru technológie na to sú, len či je na to vôľa?
