Predstavitelia kritiky voči Gorile museli prísť s požiadavkou na priamu demokraciu. Stav politického systému ako ho naznačuje Gorila, a ako ho cíti väčšina obyvateľstva, totiž nie je dôsledkom nedemokratických procesov. Ľudia, ktorí sú spojovaní s Gorilou dostali demokratický mandát realizovať potrebné kroky. Ak tam išli s nečestnými úmyslami a dokázali sa presadiť v politických štruktúrach a dostali priazeň voličov, potom nie je dôvod na kritiku, pretože je to prejav vôle občanov. Žiadať výmenu politických štruktúr môžu v demokratickom systéme iba členovia strán a ak tak nečinia, znamená to ich dôveru v kroky lídrov. A ak voľby dajú opäť mandát tým istým ľuďom (s podporou volebného systému) znamená to, že ľuďom vlastne Gorila ani jej procesy moc nevadia.
Ak by bola nespokojnosť iba s existujúcimi stranami, ľudia by mohli intenzívne podporovať iné, nové, čestné politické strany. Aj keď SaS či Obyčajní ľudia z tejto podpory profitujú, je to stále iba okrajový proces a zďaleka nejde o voličské revolúcie ako sa udiali v niektorých krajinách. Jedným z dôvodov je aj všeobecná nedôvera k schopnosti nových politikov neskĺznuť k praktikám opisovaným v Gorile. Veľká časť kritiky Gorily nie je namierená voči politikom, ktorý sú ich reprezentantom, ale proti systému, ktorý k podobným procesov vedie. A v tomto prípade sa automaticky dostávame k podpore priamej demokracii ako jedinej alternatíve súčasného politického systému.
Účasť občana na správe štátu je podstatou demokracie. Priama demokracia je však do určitej miery nechceným dieťaťom demokracie. Hneď ako vznikli demokratické systémy založené na zastupiteľskej demokracii, jej reprezentanti si uvedomili výhody, ktoré týmto systémom získajú. Zdôrazňujem, že nešlo zďaleka iba o osobné výhody, ale aj o výhody pre správu štátu, jej efektívnosť a účinnosť. Iba tam, kde bola najprv priama demokracia sa podarilo udržať určitú mieru tejto demokracie, práve preto, že sa štát naučil s priamou demokraciou žiť. Úvaha o tom, že sila objektívnych výhod zastupiteľskej demokracie pre štát pominuli, nie je predmetom tejto úvahy.
Ako rástli subjektívne výhody zastupiteľskej politickej reprezentácie, rástli aj prekážky, ktoré budovali pre priamu demokraciu. Výsledkom je niekoľko diskriminačných opatrení, ktoré má priama demokracia v porovnaní so zastupiteľskou demokraciou. Niektoré spomeniem a zámerne sa pritom vyhnem rôznym príčinám, prečo by to nešlo. Jednak som na ne odpovedal na inom mieste, jednak mám v blogu napísané, že nemám rád NEDASATOa.
Rozsah účasti občana na priamej demokracii je obmedzený. Na národnej úrovni občan získal iba tri práva. Právo voľby zástupcov občanov v najvyššom zákonodárnom orgáne, právo voľby hlavy štátu (bez veľkých právomocí) a právo účasti a voľby v referende. Je prekvapujúce, že občania neuplatňujú právo voliť priamo aj tých zástupcov, ktorí by mali priamo zastupovať ich záujmy vo vzťahu k štátu, štátnym orgánom a iných organizáciám. Hovorím napríklad o ombudsmanovi, predsedovi najvyššieho kontrolného úradu a možno by sa našli aj iní predstavitelia. Nemuseli by sme siahať ani po tradíciách divokého západu, kde sa niekde volil šerif, sudca alebo prokurátor. Naše kontrolne mechanizmy sú oveľa širšie a otvárajú väčšie možnosti priamej účasti občana bez narušenia efektívnosti systému. Voľbe politických zástupcov sa nebudem venovať, pretože by to bolo na samostatnú kapitolu.
Zameriam sa najmä na účasť na moci prostredníctvom referenda, pri ktorom je občan opakovane diskriminovaný. Kritéria pre referendum sú totiž stavané paušálne na rozdiel od kritérií pre politické zastúpenie, ktoré sú stavané relatívne. Na to, aby sa politická strana dostala do zákonodarného orgánu musí získať 5% odovzdaných hlasov, na to, aby parlament rokoval musí získať cca 20% odovzdaných hlasov (ak považujeme 1/5 poslancov - teda 20% poslaneckých miest za reprezentantov 20% hlasov, pričom v skutočnosti je to menej). Naopak pri referende je to presne stanovený počet 350 000 občanov, ktorý musí požiadať o ľudové hlasovanie.
Spravodlivé, by bolo viazať zvolanie ľudového hlasovania na rovnaký počet hlasov, aký umožnil politickej strane podieľať sa na výkone moci v štáte - teda na 5% hlasov odovzdaných v posledných parlamentných voľbách.
Schválenie referenda je rovnako veľmi diskriminované. Kým v parlamente stačí na schválenie ústavného zákona 2/3 reprezentatov voličov a na schválenie zákona 50% reprezentantov voličov, na schválenie referenda je potrebné nadpolovičná väčšina hlasov občanov, teda proti schváleniu referenda hlasuje aj občan, ktorý sa referenda nezúčastní. Ak by tento občan sedel v parlamente jeho hlas by sa nepočítal, resp. by bol považovaný za zdržanie sa, v referende získava hlas proti.
Spravodlivé by bolo vyžadovať pri referende, ktoré sa dotýka ústavných otázok alebo napríklad odvolania vlády požadovať jednoduchú väčšinu, ak by počet hlasov bol vyšší ako 50% všetkých hlasov odovzdaných pri posledných parlamentných voľbách a pri „bežnom" referende schváliť referendum pri akejkoľvek jednoduchej väčšine.
Nízka účasť voličov na voľbách je možné vnímať ako prejav veľkej nespokojnosti alebo spokojnosti s existujúcim politickým systémov. Ak by kritériá referenda boli viazané na parlamentné voľby, v prípade nespokojnosti občanov by bola možnosť všeobecnej kontroly politických procesov priamou demokraciou jednoduchšia. Naopak ak občania uplatnia svoj hlas vo voľbách a skutočne prídu voliť, majú politici väčší mandát pre vládnutie a samotné ich zvolenie je prejavom dôvery občanov vo svojich zástupcov. Väzbou na výsledky volieb sa stratí možnosť zasahovať opozícii účelovo do rozhodovania vlády. Ak by kritéria pre referendum boli stanovené paušálne, ale nižšie ako doteraz, opozícia by ho mohla zneužiť na sťaženie činnosti vlády. V navrhnutom systéme by tak mohla robiť iba v prípade, ak vláda nie je pevná, pretože reprezentuje vôľu iba malej časti občanov teda napríklad iba 25% všetkých občanov (50% z 50% účasti na voľbách).
Je možné uvažovať o rôznych spôsoboch ako zmeniť referendum. Myšlienka, ktorú som prezentoval využíva referendum nielen ako spôsob rozhodovania občanov o veciach verejných, ale využíva referendum aj ako kontrolný mechanizmus občanov voči politickému systému. Podrobnejšia úprava a rozšírenie obsahu referenda, napríklad o možnosť odvolávania politických reprezentantov by mohla tlak na správanie politickej reprezentácie zvýšiť do tej miery, aby sa ich hlavnou náplňou práce nestalo politikárčenie ani budovanie PR, ale rozhodovanie o veciach verejných v prospech občanovej tejto krajiny.
