V pondelok sa Igor Matovič dvomi vetami ospravedlnil za spôsob, akým nás prinútil ísť na dobrovoľné testovanie. Vzápätí však ponižovanie predvádzaním výsledkov podvoleniu sa jeho vôli predĺžil na 20 dní. .Keď sa žena dvakrát vrátila domov, pretože si zabudla najdôležitejší dokument na prežitie v Slovenskej republike (certifikát o účasti na testovaní) napadlo mi ako sa vysporiadať s pocitom, ktorý budem zažívať, keď budem vrátnikovi alebo ochrankárovi prezentovať svoju totožnosť.
Ale najprv sa pri vysvetlení obsahu vrátim do svojej minulosti. .
Historická skúsenosť
V roku 1987 keď som pri prijímacích skúškach na VŠE vo všeobecnom prehľade „náhodou“ dostal otázku vstupu vojsk v roku 1968. Ako mi potom vysvetlil otec možno to nebola taká náhoda, keďže jeden z členov komisie moc dobre vedel, kto je môj otec.
Niektoré detaily rodinnej situácie z augusta 1968 sa nedozviem nikdy. Koľko som vedel vtedy, neviem posúdiť. Neviem či som vedel o tom, že otec bol pre rodinu niekoľko dní nezvestní, že susedia odstránili z brány a dvier menovky, aby nebolo poznať, kde bývala naša rodina, že otec chodil domov iba tajne aby si vymenil po niekoľkých dňoch spodnú bielizeň. Ani o tom, čo robili otcovi potom som nemal úplné informácie, pretože rodičia sa snažili udržať nás v bubline „obyčajnej rodiny“. Vo funkcii ideovo-politického referenta Socialistického zväzu mládeže a víťaza krajského kola súťaže „Čo vieš o ZSSR?“ som sa snažil neprekročiť hranicu pokrytectva natoľko, aby som sa nemohol pozrieť do zrkadla.
Pri tých prijímacích skúškach som sa vykrúcal a formuloval neutrálne odpovede. Pamätám si ako ma tlačili k vyjadreniu otázkou či schvaľujem vstup vojsk a doteraz si pamätám ako som odpovedal, že to z pohľadu ZSSR a socialistického tábora považujem v danej situácii za nevyhnutný krok. Aj keď som bol spokojný s tým, ako som si udržal morálnu integritu odpoveďami, ktoré neodporovali a neodporujú môjmu presvedčeniu o nevyhnutnosti zásahu pre zachovanie sovietskeho vplyvu nad východnou Európou.
Napriek všetkému som sa vtedy cítil ponížení tým, že som musel kontrolovať svoje názory, aby som neohrozil svoju budúcnosť.
Pocit z testovania
Teraz som pocítil po 33 rokoch to isté!
Keď som vychádzal z plošného testovania mal som podobný pocit ako keď odo mňa chceli postoj k vstupu vojsk. Išiel som na testovanie, napriek tomu, že môj postoj bol zásadne opačný! Navyše som išiel preto, aby som neohrozil svoju budúcnosť! A tak ako pri „podpore okupácii“ som sa podvolil vôli vyššej moci, ktorá ma prinútila cez zákaz vychádzania „dobrovoľne“ vyjadriť podporu s oficiálnym stanoviskom.
Testovania som sa nemienil zúčastniť, pretože som ho považoval za zbytočné a dokonca nebezpečné. V tých verziách, ako sa pôvodne prezentovalo (volebné miestnosti) mi pripadalo veľmi nebezpečné koncentrovať masy na takom malo priestore. Našťastie viaceré riziká sa najmä v malých lokalitách podarilo odstrániť a riziko (dúfajme) znížiť. Pri uzavretom spôsobe života, ktorí vediem s celou rodinou posledné dva týždne od zavretia škôl, krúžkov, športových a kultúrnych aktivít som navyše považoval pozitívny výsledok za vysoko nepravdepodobný. Naopak pozitívny výsledok u seba alebo rodiny, by som považoval za potvrdenie výhrad voči politike R-O-R, pretože ani jej dodržiavanie by zjavne nebolo účinné.
Význam testovania
Aby som vyjasnil nie som žiadny „chripôčkár“ a veľmi intenzívne sa snažím všetkých argumentami presvedčovať o nebezpečenstve covidu. Zaujíma ma iba úmrtnosť ľudí a to vo väzbe na „prirodzenú úmrtnosť“. Aj v Česku čoskoro uvidíme, že v októbri vzrástla úmrtnosť o desiatky percent oproti októbrom v iných rokoch.
Takisto nie som proti plošnému testovaniu. Nie som proti tomu, čo sa urobilo v najviac postihnutých oblastiach. Ak by v pravidlách pre druhú vlnu bolo napísané, že v prípade presiahnutia určitej miery rozšírenia nabehne armáda a plošne otestuje všetkých, považoval by som to za systémové a inovatívne riešenie. Dokonca aj plošné dobrovoľné testovanie, na ktorom by sa zúčastnil 1-2 mln. Ľudí by mohlo mať zmysel. Poznám viacero ľudí, ktorí sa v práci stretávajú s cudzími ľuďmi a nemajú vždy záruku v ich správaní a pre ochranu svojho okolia by sa testovať nechali radi.
Napriek odporu som sa testovania napokon zúčastnil aj s celou rodinou. Deti mali strach z nejasného. Chcel som im jasne dať možnosť, že ak sa rozhodnú nejsť, nič sa nestane (za posledných 14 dní neboli s nikým okrem rodiny v kontakte). Von chodia aj tak iba spolu s nami, takže pokutu dostanem ja ako ich zákonný zástupca a v takom prípade to budem riešiť „zárobkovou“ činnosťou až po Európsky súdny dvor. Ale keď kamaráti zavolali, že na jednom odbernom mieste nie je rad, zobrali sme sa a takmer bez rozmýšľania sme dostali papier, ktorí mi umožňuje chodiť do práce.
Presadzovanie testovania
Čo je jadrom problému a považujem za ponižujúce, je spôsob akým sa Igor Matovič rozhodol presadiť účasť na testovaní. Naozaj som sa pozeral, či sa na jeho správanie a rozhodnutia UVZ nedá použiť trestný zákon v paragrafe o vydieraní, pretože požadovanie nejakého výsledku testu ako podmienku vstupu do priestorov je nielen zjavne porušením ľudských práv a zjavnou diskrimináciou. V prípade postihov pre porušenie podľa môjho názoru hraničí s vydieraním. Pretože ak sám Igor Matovič tvrdí, že potvrdenie nie je dôkazom, že človek nie je infekčný (!!!) vyžadovanie takéhoto papiera nemá nielen logickú ale zjavne ani právnu oporu.
Cítim sa ponížený sám sebou, lebo nemám dosť odvahy a chuti venovať hodiny času tomu, aby som spísal žalobu na vládu za vydieranie vlastných občanov k účasti na „dobrovoľnom testovaní“. Igor Matovič so svojim tímom sa chystá ma v najbližších dňoch opakovane ponižovať podobne ako ponižovala ľudí pred revolúciou komunistická strana, ktorá nútila verejne deklarovať veci v zásadnom rozpore s ich osobným presvedčením.
Vymýšľal som rôzne spôsoby ako poukázať na toto poníženie, od preukazovania sa testom mojej dcéry (pretože test nie je osobný doklad a polícia môže kontrolovať iba osobné doklady a vrátnici a SBS dokonca ani to), cez pripnutie negatívneho testu na vrchný odev (pozitívna „hviezda“ ako prejav diskriminácie). Uvažoval som aj nad nápismi ´Bol som sa testovať a hanbím sa za to!´ alebo ´Som negatívny a hanbím sa!´ Tie však sú v rozpore s tým, čo som napísal vyššie, že nepovažujem covid za chripôčku a plne vnímam jej nebezpečenstvo a riziká.
Napkon som našiel spôsob ako si uchovať morálne svedomie, upozorniť na nezmyselnosť opatrenia bez toho, aby som napadol opatrenia proti covidu a stal sa súčasťou konšpiračných hier. Pokorím sa sám a prezentujem svoj test verejne a priznám, že nesúhlasím s tým čo a ako odo mňa žiadajú tieto nezmyselné informácie. Ak sa niekto pridá poteší ma to!
Prečo treba Matoviča brať na zodpovednosť?
Igor Matovič mi v posledných dňoch umožnil čiastočne pochopiť pocity Nemcov, ktorí v tridsiatych rokoch považovali opatrenia proti židom za porušenie základných spoločenských pravidiel a princípov budovania štátu (v tom čase demokracia a ľudské práva mali úplne iný kontext), nedokázali sa však tomu vzoprieť. Áno v svetle udalostí, ktoré nasledovali je tento príklad cynický až neprijateľný. Je to však porovnanie histórie, ktorú poznáme s budúcnosťou, ktorú nepoznáme. Papier, ktorý od zajtra musíme nosiť so sebou, nehovorí nič o nebezpečnosti osoby, jej infekčnosti ani neochraňuje pred nakazením. Je dôkazom, že človek sa z presvedčenia, naivnej predstavy, že test ho ochráni pred nakazením, snahy stretnúť sa z priateľmi bez pocitu rizika alebo z prinútenia prístupu do práce, podvolil svojvôli štátnych orgánov.
Nechcem porovnávať Matovičove rozhodnutia s protižidovskými opatreniami v tretej ríši. Som ďaleko od toho, aby som očakával, že Matovič sa chce stať autoritárskym vládcom Slovenska. V jeho prípade si myslím, že ide o kombináciu ješitnosti a spasiteľského komplexu, ktorá ho núti robiť rozhodnutia, ktoré robí a presadzovať veci, ktoré sú v rozpore nielen s tým, čo deklaroval pred voľbami. Matovičovi môžeme jeho rozhodovanie ospravedlniť z náboženských dôvodov (... lebo nevedia, čo činia).
Nesmieme však zabudnúť, že ak jeho rozhodnutia zostanú nepotrestané, otvorí sa pre jeho následníkov šanca rušiť princípy právneho štátu, ľudských práv a demokracie ešte intenzívnejšie a dôslednejšie. A tieto kroky nemusia byť výsledkom improvizácie a chaosu, ale cielenej politickej stratégie s cieľom plného ovládnutia moci.
Nech budú výsledky testovania akokoľvek pozitívne, nech bude akcia akokoľvek úspešná, je potrebné, aby všetci demokratickí, liberálni a ľudské práva rešpektujúci ľudia urobili všetko (trestné oznámenia, právne kroky, tichý odpor) pre to, aby správanie Igora Matoviča a jeho porušenia princípov ľudských práv a demokracie nezostali nepotrestané. Verím, že Igor Matovič je ako teatrálny politik schopný prijať úlohu martýra. Ak sa obetuje v prospech Slovenska a za svoje rozhodnutia bude pykať (v politickej či právnej podobe), môže sa v histórii objaviť ako človek, ktorý úspešne preniesol Slovensko ťažkým obdobím aj za cenu osobnej kariéry. Ak mu to „prejde“ otvorí veľmi nebezpečnú cestu pre budúcnosť Slovenska a zapíše sa ako ďalší premiér, ktorí osobný prospech a funkciu nadradil nad záujem štátu, spoločnosti, demokracie a ľudských práv.
