Otec veľmi nerád rozprával o minulosti, najmä v časoch keď som vyrastal v socialistickom školskom systéme. Vždy mi však dôveroval natoľko, aby mi dovolil načúvať vášnivým a plamenným diskusiám, ktoré viedli so svokrom a švagrom. Tie diskusie neboli v súlade so závermi posledného zjazdu Komunistickej strany, pretože všetci mali šrámy, vďaka čomu hovorili veľmi otvorene a zároveň boli aj kontroverzné, pretože sa pohybovali na rôznych politických vlnách.
Starký ako učiteľ na pôvodne zaostalej dedine prešiel nielen skúsenosťou prvej republiky a vojny. Po vojne ako intelektuál dostal priestor rozvíjať nielen žiakov ale aj obec. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že nezdieľa potrebné nadšenie pre kolektivizáciu a tak sa vrátil k svojmu učiteľskému remeslu. Môj krstný nielen pomáhal ukrývať počas vojny amerického letca a židovské rodiny, ale bol synom člena Slovenskej národnej rady za Demokratickú stranu počas SNP aj po vojne. Priviedlo ho to na 10 rokov do Jáchymova. Najľavicovejší bol môj otec, robotnícko-roľnícke dieťa, ktoré dostalo šancu vyštudovať vysokú školu za socializmu a osudom sa dostalo počas Pražskej jari do vrcholovej politiky, aby potom 20 rokov mohol vykonávať aspoň mravenčiu prácu.
O životné skúsenosti, rozdielne postoje ale aj vedomosti v tomto prostredí nebolo núdze. A pre mňa to bolo viac ako vysoká škola politická (ak si niekto pamätá túto ustanovizeň) a veľa „ústnych podaní“ mi dodnes rezonujú. Práve otec niekedy v debate zabŕdol do svojho pôsobenia na Ústrednom výbore Komunistickej strany Slovenska. Asi som už vedel, že dôvody presunúť sa na politické miesto neboli ideologické, ale praktické. Historický ústav SAV nepatril medzi preferované štátne pracoviská. Odlúčenie, keď mama bývala s bratom pri Zvolene, pretože otec mal iba prenajatú garzonku po známom nebola pre mladú rodinu ideálnym riešením. Takže viac ako vyšší plat na ideologickom mieste zavážilo pridelenie 2 izbového panelákového bytu.
Z ľudí, s ktorými sa tam stretol sa neskôr vytvorilo tzv. druhé centru pravicového oportunizmu a drvivá väčšina otcových kamarátov a známych bola v časoch normalizácie nejako perzekuovaná. Ako otec po revolúcii prezradil napokon sa prestali stretávať, pretože ich prestalo baviť do desiatej sedieť vo vieche a potom do tretej sedieť na Račianskej pri výsluchu.
Medzi jedným z ľudí, ktorí v rozhovore prišiel do reči bol nejaký poradca niektorého z otcových nadriadených s podobným neskorším osudom ako otec. Ako sa otec vyjadril, všetci o ňom vedeli, že je antikomunista, silne veriaci a odporca „ľudovodemokratického“ režimu, ktorý vládol v ČSSR. O to zaujímavejšie bolo aj pre otca, že jeho zamestnávateľom bolo UV KSS. Otec to opisoval tak, že sa dopytoval, ako je to možné, že takýto človek je zamestnávaný komunistickou stranou. Doteraz vo mne rezonuje odpoveď, ktorú vraj dostal:
„A kto iný nám povie otvorene a pravdivo, kde robíme chyby?“
Na túto odpoveď si spomínam často a v poslednej dobe stále častejšie. Naposledy som si na to spomenul, keď som sa opäť nechal zatiahnuť do diskusií o „múdrom“ kroku Donalda Trumpa pri zastavení pomoci cez USAID. Niežeby sa v prideľovaní prostriedkov USAID nenašli problémy, to by som naozaj nepovedal. Ale som presvedčený, že aj v prípade tejto schémy platí paradox, o ktorom píšem v inom blogu (v najbližších dňoch). Možno sa Trumpovi podarí odstrániť financovanie položiek, ktoré považuje za „ideologicky škodlivé“ a čo v celej štruktúre tvorilo 10-20% výdavkov, ale napokon sa zistí (napísal som, že on zistí, ale na to by musela byť vôľa), že celkové výdavky na pomoc „americkej myšlienke“, ktorú šírilo USAID stojí o miliardy viac ako bol rozpočet tej nepriateľskej USAID.
Aj u nás podporovala USAID veľa rôznych vecí. Samozrejme, že Robert Fico chce vedieť, ktoré (aj keď sa to dá dohľadať na internete). A náhoda mu hneď priniesla aj vhodnú obeť Transparency international, ktorý aktuálne publikoval Index vnímanej korupcie. A čuduj sa svete Slovensko si po nástupe novej vlády pohoršilo. Samozrejme, že Roberta Fica to mediálne nahnevalo a dal to aj s ďalšími predstaviteľmi vlády aj najavo.
A pretože súčasná vláda má veľmi verných sledovateľov, každú diskusiu títo veriaci príslušným spôsobom okorenili. Opakovali rovnaké naratívy ako predstavitelia vlády, že ide o zasahovanie do vnútorných záležitostí, že to nie je objektívne, premiér dal aj zoznam expertov, ktorí podľa neho nemohli objektívne posúdiť situáciu. Diskusia o faktoch s veriacimi nemá celkom zmysel, ale pokúšal som sa vysvetliť niektoré omyly, ktoré opakovali.
A okrem toho som pripojil jednu závažnú vlastnú pripomienku, že mne tiež vadí, že organizáciu ako TIS podporuje americká vláda.... pretože podľa mňa by ju mala podporovať slovenská vláda. Väčšinou sa tým pokus o diskusiu skončil, ale v zopár prípadoch som sa dočkal počudovania, že prečo by mala vláda podporovať nejaké neziskovky, ktoré sa stavajú proti nej (to je taká diplomatická formulácia).
Máte pravdu slovenská vláda a jej orgány nemá prečo podporovať „politické“ neziskovky a ich projekty, ktoré kritizujú kroky vlády. To by robila iba dobrá vláda!
Dobrá vláda všade na svete podporuje a dokonca financuje vlastných oponentov. Aj preto najväčší odporcovia kapitalizmu pracujú na vysokoškolských inštitúciách a čerpajú bohato verejné zdroje na štúdium, vznik a šírenie svojich myšlienok. Preto sú projekty podobných politických organizácii financované aj organizáciami prepojenými na štát a to dokonca aj keď to nemá vplyv na ich výsledok. Nie krajiny nepreskakujú 20-30 miest len preto, že sa tam zmenia nejakí hodnotitelia, financovanie alebo nejaké osoby vo vláde. Najväčšou hodnotou týchto projektov je ich hodnovernosť a túto stratia ak sa potom ako Severná KOrea pošle 2 mn. Eur na financovanie hodnotenia Kórea ocitne v spoločnosti Fínska alebo Dánska.
Na to aby robila vláda veci dobre, má viacero ochranných mechanizmov, ako sú zákony, orgány činné v trestnom konaní, rôzne inšpekčné orgány, najvyšší kontrólny úrad, ombudsmani a podobne. Samotný NKÚ ročne výjde štát na 14 mn. Eur a dáva prácu vyše 300 zamestnancom.
Skoro žiadny priamo štátom platený úrad – iste pár výnimiek by sa našlo- však neposudzuje či vláda robí dobré veci. Ak robíme „zlé“ veci, je úplne nepodstatné, či ich robíme dobre alebo nie. Často ani politická opozícia nedokáže pozrieť na „zlé“ veci z iného pohľadu a ako odborník viete, že jednoducho neponúkajú alternatívu.
A to ešte nespomíname efektivitu. Podpora projektov môže stáť tisícky , možno milióny. Ale opäť paradox projektového systému hovorí, že je to oveľa lacnejšie ako profesionálne riesšenie .
Takže namiesto toho, aby premiér Fico písal Muskovi, čo podporovali americké peniaze na Slovensku, by mal písať list svojim ministrom, prečo vlastne nepodporujeme takéto projekty ako robia politické neziskovky. Keby sme ich platili z verejných zdrojov nášho štátu nepotrebovali by verejné zdtoje cudzích štátov a teda problém zahraničných agentov kapitána Danka by zanikol.
Nuž dobrá vláda by to urobila!
A tu sme pri koreni veci.
Buď táto vláda nemá záujem byť dobrou vládou,
Alebo
Táto vláda je pevne presvedčená o tom, že je dobrou vládou a jej rozhodnutia sú dobre, pretože inač by nemohla vzniknúť. Veď ako sa hovorí, kto dostane funkciu dostane aj rozum.
Nuž pre mňa je oboje trošku ťažko pochopiteľné.
