Keď sa objavili informácie o stretnutí predstaviteľov Ruska s novou americkou administratívou v Rijíde, okamžite sa objavili vo vyjadreniach politikov analógie s Mnichovskými dohodami európskych veľmocí z roku 1938. Paradoxne opakovane sa tieto analógie objavili v rámci Mníchovskej bezpečnostnej konferencie.
Rovnako sa okamžite ozvali aj hlasy odmietajúce hľadanie paralely medzi tými dvomi rokovaniami. Opäť je paradox, že sa v čase rokovaní medzi Ruskom a USA stretli aj ministri zahraničných vecí krajiny, ktorých sa Mníchovska dohoda dotkla primárne- teda Česka a Slovenska. Slovenský minister Blanár bol po tomto stretnutí oveľa ráznejší a akúkoľvek podobnosť s tým, čo má u nás bežne označenie Mníchovská zrada, odmietol. Český minister bol oveľa zdržanlivejší a zdôraznil, že k „mníchovskému scenáru“ by mohlo prísť, ak Európa neurobí potrebné kroky, môže sa z nej stať iba pasívny pozorovateľ udalostí. Napriek rozdielnym postojom veľkým pozitívom bolo, že obe strany sa jasne vyjadrili, že konečné rokovanie musia prebiehať za účasti Ukrajiny a teda, že paralela s osudom Československa sa nemôže opakovať.
Patrím k tým, ktorí v Ruskej snahe dohodnúť podmienky mieru na Ukrajine s USA a Donaldom Trumpom vidia jasnú podobnosť s udalosťami z roku 1938. Túto podobnosť som niekoľko krát vyjadril aj v diskusii na sociálnych sieťach s ľuďmi zastávajúcimi skôr proruský postoj. Stal som sa okamžite terčom atakov a množstva argumentov, že sa situácia nedá porovnávať. Nuž v čom je podobnosť a v čom sú odlišnosti?
Čo je podobné?
V prípade odstúpenia územia Sudet išlo podobne ako v prípade ruskej invázie o otázku ochranu národnostnej menšiny ohrozenej cudzím štátom. Adolf Hitler v záujme ochrany utlačovanej a ohrozenej nemeckej menšiny v ČSR žiadal mierové riešenie ich postavenia tým, že ĆSR odstúpi územia, kde nemecká populácia tvorí väčšinu. Kremeľ podľa vyjadrení predstaviteľov Smer považuje za jeden z hlavných dôvodov špeciálnej operácie postavenie ruskej menšiny na Ukrajine (samozrejme oprávnenosť týchto dôvodov je iná otázka). Na rozdiel od Tretej ríše však uprednostnilo Rusko priame vojenské riešenie. Ako sa opakovane vyjadril minister zahraničných vecí Ruska, diskusia o územiach, ktoré boli pričlenené do Ruskej federácie neprichádza do úvahy. Takže aj keď v prípade Ukrajiny existovali najprv krvavé boje, podstata ruského mierového riešenia je zdá sa rovnaké ako v prípade Mníchovskej mierovej dohody. Sporné územia pripadnú krajine, ktorá si ich nárokuje a to bez majetkových alebo finančných kompenzácií a bez možnosti obyvateľov sa k tejto otázke vyjadriť v rámci spoločenskej diskusie.
Čím sa Rijád a Mníchov líšia?
O rozdieloch medzi súčasnou situáciou na Ukrajine ma prinútili uvažovať práve občasné odpovede. Okrem jasných proruských vyjadrení, ktoré odmietali diskutovať akúkoľvek podobnosť kremeľského režimu s nacistickým Nemeckom, až po relatívne umiernené odpovede ľudí, ktorí v prípade Ukrajiny boli jasne orientovaný proti konaniu Kremľa, ale porovnanie s Mníchovským diktátom sa im zdalo byť príliš silné. Podľa nich je zrejmé, že postavenie nemeckej menšiny si nevyžadovalo také riešenie, pretože im žiadne násilie ani prenasledovanie nehrozilo!
Nuž na základe čoho tvrdíme, že o existencii podstatného rozdielu medzi situáciou v Československu a na Ukrajine? Pretože medzi posudzovaním násilného pripojenia časti územia Československej republiky k nacistickému Nemecku a posúdením agresie voči časti územia Ukrajiny existuje podstatný rozdiel v základe riešeného problému. Nielen v Čechách a na Slovensku, ale aj v drvivej väčšine Európy je každému jasné, že
- že Nemci neboli v ČSR nijakým spôsobom diskriminovaní a mali všetky občianske práva ako ostatní občania.
- že propaganda Tretej ríše podnecovala nepokoje a šírila nenávistnú propagandu
Bez ohľadu na politické postoje by tieto dve vyjadrenia podporila úplným súhlasom drvivá väčšina obyvateľov Slovenska.
Ako by dopadol ekvivalent takéto tvrdenia pre postavenie ruskej menšiny na Ukrajine? Nuž úplný súhlas a teda rovnakú východiskovú situáciu pre nemeckú a ruskú menšinu by podporilo možno 20% populácie. Potom by bola pomerne veľká skupina, ktorá by skôr súhlasila, že rovnaké body ako pre Sudety platili aj pred okupáciou ukrajinského územia. Nebudem dávať ruku do ohňa, že tieto dve skupiny by tvorili väčšie percento ako ľudia, ktorý by videli menšie alebo zásadné rozdiely v situácii ohľadom Sudet a situácii na východe Ukrajiny.
Nemám sociologické podklady pre vyššie uvedené, vychádzam s osobných postojov a z toho, že sám (a to naozaj nemám povesť proruského trola) som nad touto otázkou musel dlho uvažovať počas niektorých diskusií na sociálnych sieťach. Našťastie som si musel prečítať niektoré historické fakty a najmä ich spracovať aby som pochopil, prečo aj pre mňa bolo náročné hľadať podobnosti.
Dôvod je, že my porovnané dve neporovnateľné skutočnosti – historické fakty a súčasnosť. Ako sa hovorí históriu píšu víťazi a históriu okolo Mníchovskej dohody sme písali po vojne my v Československu. Nielen v záujme denacifikácie a defašizácie bolo, a to nielen v ľudovodemokratickej časti Európy, zakázané šíriť obsah nacistickej propagandy. Áno z výchovných dôvodov sa informovalo o propagandistických nacistických a fašistických vyjadreniach. Môžeme sa zoznámiť s extrémnymi prípadmi propagandistických diel, niekedy ako v prípade Riefenstahlovej filmov s určitým rešpektom k ich umeleckému stvárneniu. V mnohých publikáciách nájdeme nacistické, či fašistické heslá a verejné prejavy a takmer nikto rozumný nemá problém ich odsúdiť.
Ale!
Ak sledujeme konanie predsedov vlád Francúzska a Británie z tohto pohľadu, tak hodnotenie ich podpisu na Mníchovských dohodách je jednoznačnou zradou, zbabelosťou a kolaborantstvom s nacistami. Ale ak sledujeme v súčasnosti správanie časti politickej scény na západe a u nás pri presadzovaní mierových snáh, tak nie vždy máme dojem, že ide o takýto druh správania.
Skúsme tú situáciu otočiť a uznať, že konanie zástupcov demokratického západu v Mníchove malo prvky reakcie na „racionálne záujmy väčšiny“. Čo by ich „tvorilo“?
Určite nie ostrá a zrejmá nacistická a fašistická propaganda. Tvorilo by ju to, k čomu sa v súčasnosti dostanú iba historici a o čom pojednáva iba história a o čom drvivá väčšina národa ani nevie. To sú vyjadrenia podobného charakteru ako majú Gašpar, Kéry, Pellegrini a množstvo iných verejných a neverejných osôb.
Nie som historik, ale som presvedčený, že v mnohých novinách nielen na západe ale aj u nás by sa ozývali výzvy k zmiereniu, k hľadaniu kompromisov, k zodpovednosti všetkých strán konfliktu. Nešlo by z ich strany o šírenie fašistickej a nacistickej propagandy, ale o prejavy demokratického rešpektu k inému postoja. Keď sledujem ako „zázračne“ sa menia niektoré politické vyjadrenia pod vplyvom zvolenia novej politickej reprezentácie v USA, som takmer presvedčený, že v rôznej podobe by sme podobné vyjadrenia našli u veľa vtedajších politických predstaviteľov.
Mníchov nebol v tomto smere zrada, ale iba výsledok nejakej atmosféry, v ktorej sa všetci chceli vyvarovať chýb. Nanešťastie tí, ktorí sa takto správali, dostali šancu na „reparát“ v čase, keď sa ukázalo, že naozaj išlo iba o zámienku a nie reálne riešenie reálnych problémov. Našťastie drvivá väčšina ľudí „reparát“ spravila a postavila sa na správnu stranu. Aj vďaka tomu, bol nacistický režim porazený. Žiaľ s tou porážkou sme zabudli aj na tú zhovievavosť, ktorá otvorila tomuto režimu dvere. A vďaka tomu sme postavili víťazné dobro proti porazenému zlu a zabudli sme, že medzitým bola väčšina, ktorá hľadala „zmierenie“.
Poučenie pre súčasnosť.
Už to, že o osude Ukrajiny sa využíva platforma bileterálnych rokovaní USA a Ruska namiesto tomu zodpovedajúcej pôde OSN považujem za veľmi nebezpečný krok. Ak vidíme pasivitu OSN a jej neschopnosť presadzovať mierové spolužitie medzi národmi (nielen na Ukrajine, ale aj v Gaze) musíme povedať, že smerujeme k obdobiu medzinárodných konfliktov, ktoré možno časom dostanú označenie 3. svetová vojna.
Napriek tomu pozitívne musím dúfať, že naši politici nedostanú šancu „zložiť reparát“ ako dostali britský a francúzsky po vypuknutí druhej svetovej vojny. Ale možno je treba sa zamyslieť ako tomu zabrániť.
Nuž podľa mňa by sme si mali veľmi veľa naštudovať o tej časti histórie, ktorá viedla k tragickému koncu, ktorý poznáme z histórie. Tak ako niektoré organizácie odhaľujú príbehy ľudí bojujúcich proti totalite, mali by sme odhaľovať aj príbehy tých, ktorí nechtiac pomohli zlu k moci. Ako hovorí ľudová múdrosť „cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami“. Žiaľ naše vedomosti o „tejto ceste“ sú veľmi obmedzené. Preto naša možnosť poučiť sa z nich je tiež limitované.
A napokon by sme mali začať veci pomenúvať pravým menom. Nie je to len snaha o politickú korektnosť, ktorá sa potom prejavuje ako „zbabelosť“ často vyčítaná najmä európskej politike. Ide aj o snahu nájsť „jazykový základ“ pre procesy, ktorých sme svedkami a nájsť historickú analógiu, podobnosť a skúsenosť. Ako v iných blogov načrtnem predpokladať, že veci, ktoré 10x dopadli inak, tentokrát dopadnú lepšie, je v tom najlepšom naivita. Ak však stále uvažujeme, že problém o ktorom hovoríme je jedinečný a neopakovateľný, tak samozrejme je pravdepdobnosť nájdenia riešenia 50%, čo za to politikom stojí. Ale to až nabudúce.
