Odvolávanie podpredsedu parlamentu a predsedu Progresívneho Slovenska Michala Šimečku, sa naozaj stalo udalosťou posledných dní na politickej scéne. Odkedy Fico prvýkrát vystúpil s týmto námetom, nezmenilo sa toho vôbec veľa. Neprišli žiadne nové dôkazy, neprišli žiadne fakty, ktoré by podporovali túto oprávnenosť tejto iniciatívy. Avšak neustále sa zvyšoval tlak na to, aby sa plán Smeru realizoval, uskutočnila sa mimoriadna schôdza a naozaj na nej došlo k odvolaniu. To vyvolalo rôzne reakcie a diskusie, prečo takúto akciu smer naplánoval a aký je jej zmysel.
O zmysle tejto nezmyselnej akcie sa veľa diskutuje a vyjadrujú sa k nemu politici, politológia aj obyčajní ľudia. Nevydržal som nevyjadriť sa, aj preto, že opäť čítam veci inak ako sa prezentuje v médiách. Verím, že mnohí odborníci čítajú obsah tejto iniciatívy podobne ako ja, ale z dôvodu politickej korektnosti a odbornosti si nedovolia verejne tento pohľad zverejniť. Aj preto ako slobodný a nezávislý človek si môžem dovoliť upozorniť na iný pohľad. Ak však tento pohľad je pre niekoho „invenčný“ môže ho brať ako námet pre uvažovanie a keďže dám aj návod na riešenie, tak aj ako inšpiráciu možnej reakcie.
Podľa môjho názoru v celom prípade odvolania predsedu Progresívneho Slovenska je najmenej významný samotný Šimečka. Oveľa viac v ňom ide o aktérov zo strany súčasnej vládnej koalície a ich politické hrátky a intrigy. Skúsme ísť po poriadku.
Andrej Danko a SNS
sa v súčasnosti nachádza medzi dvomi mlynskými kameňmi. Na jednej strane vie, že momentálne Robert Fico visí na šnúrke SNSáckych gatí, ktoré mu zabezpečujú vládnu väčšinu. Na druhej strane musí uspokojiť veľké ambície svojich nečlenov, pretože pri nízkych preferenciách SNS a rastúcich preferenciách Republiky hviezdy jeho dezinfosféry sa kľúčoví hráči koalície môžu ocitnúť v inom košiari. Aj preto agresívne tlačí a žiada výrazne väčší priestor v politickom priestore ako zodpovedá jeho volebnému výsledku.
Andrej Danko nemá záujem na oslabení Roberta Fica. Mal by mať historickú skúsenosť, že Smer vždy hodí vinu za svoje slabosti na koaličných partnerov, čo by SNS mohlo poškodiť ešte viac ako ich súčasná politika.
Kľúčovým cieľom Andreja Danka je zabrániť aby sa z Hlasu stala bohatá nevesta. Ak by sa Hlas oslobodil spod jarma Smeru klesol by Dankov výtlak v parlamente na volebných 5%. Pre Smer by sa stalo ustupovanie Hlasu dôležitejšie ako udržanie SNS vo vládnej koalícii. S ohľadom na ambície nečlenov SNS si môžeme predstaviť aj tichú podporu dvojčlennej koalície zo strany niektorých nečlenov SNS. Tí by v prípade rozpadu koalície veľmi rýchlo opustili klub SNS a uprednostnili predvolebnú spoluprácu s Republikou, ktorá im dáva väčšiu šancu na pokračovanie politickej aktivity.
Hlas aj keď je bez hlasu
sa v tomto pohľade na situáciu stáva najväčšou obeťou odvolávania Michala Šimečku. V zásade ide o principiálne rozhodnutie o existencii Hlasu. Po odchode Pelegriniho z vedenia sa zdá sa presadilo prosmerácke krídlo. Ťažko povedať, či je to nekompetentnosť alebo cieľ týchto ľudí, ktorí si neuvedomujú, že nemôžu byť Smeráckejší ako Smer. V prípade, že sa Hlas podvolí pri odvolávaní koaličným partnerom stane sa „politicky zbytočným“ subjektom a bude smerovať k postupnému splynutiu so Smerom. Robert Fico a vedenie Smeru to vie, rovnako ako vie, že tento pád nebude postupný ale, že vďaka Pelegríniho mandátu sa veľmi pravdepodobne podarí Hlasu udržať aj po ďalších voľbách v parlamente, aj keď už iba v podradnej úlohe „podržtašky Smeru“
Robert Fico a Smer
rozohrali pokerovú partiu, v ktorej vsadili na jednu kartu. Dalo by sa povedať, že ide o all-in. Každému súdnemu človeku vie, že argumenty sú viac ako smiešne. Hovoriť pri pridelení grantových prostriedkov o peniazoch pre nejakého človeka môže iba klamár a človek, ktorý nikdy žiadne projektovo viazané prostriedky nevidel. Medzi voličmi Smeru je veľmi veľa ľudí, ktorí dokážu uveriť, že 1,5 mln. rodina Šimečkovcov užívala, Robert Fico ani poslanci Smeru k nim nepatria, takže jednoznačne klamú.
Je teda zrejmé, že tento hazardný krok žiadnych nových voličov a podporovateľov Smeru neprinesie akurát možno ešte viacej potopí SNS a Republiku. Naopak všetkých súdnych ľudí nikto nepresvedčí, že nejde o pomstu a kroky ohrozujúci demokraciu.
Ja však nie som presvedčený, že ide iba o pomstu zatrpknutého predsedu Smeru. Napriek autoritatívnemu riadeniu stále existuje v Smere dosť ľudí, ktorí by upozornili na nezmyselnosť a zbytočnosť tohto kroku. Ale ak pripustíme za týmto krokom kalkul, obrázok vyzerá inak.
Robert Fico sa snaží pretlačiť odvolanie Michala Šimečku preto aby diskreditoval stranu Hlas v očiach opozície. Spolupráca so stranou, ktorá nezmyselne, iba na základe politickej svojvôle odvolá legitímneho predsedu opozičnej strany z pozície, je viac ako problematická. Fico musí presadiť úsporný balíček a nepôjde o milé opatrenia. SNS nielenže šetriť nechce, ale neustále prichádza s novými výdavkovými položkami. Fico potrebuje poslušnú vládu, kde mu nebudú hroziť predčasné voľby v čase, keď ľudia pocítia dopady úsporných opatrení. SNS vie, že predčasné voľby by ho odstavilo takmer určite od moci, ale Hlas by mohol začať špekulovať nad svojim postavením bohated nevesty, Po Šimečkovom odvolaní však takéto riziko klesne na nulu s výnimkou individuálnych odchodov z Hlasu, ktoré sa dajú v kampani ľahko využiť.
Ak by však v záujme neficovskej vlády napriek tomu prišlo po ďalších voľbách k takýmto snahám Fico získa veľmi ľahký cieľ. Lepší argument „lebofico“ by mu nedal nikto, rovnako ako možnosť kritizovať PS za bezcharakternosť a absenciu akýchkoľvek morálnych princípov.
Progresívne Slovensko
zdá sa zatiaľ pristúpilo na Smerácku hru. Vidím tam síce pozitívny posun. V prvom momente som aj ja reagoval „ačohentisticky“ a uvažoval nad tým koľko prípadov podobného využívania zdrojov musia mať za sebou navrhovatelia a ich stranícky podporovatelia. Bola to, ako klasický ačohenzimus prejav frustrácie z nespravodlivosti posudzovania aktivít okolo ŠImečkovej rodiny.
„Ačohentizmus“ dominoval slovenskej politike po dobu takmer 15 rokov a jeho hlavný aktéri Igor Matovič a Robert Fico ho priviedli k maximálnej dokonalosti. Veľmi sa mi páčilo, keď politici PS začali na „ačohentizmus“ smerákov reagovať vytrvalým upozorňovaním, že teraz má Smer vládu a právomoci a nemá plakať, ale robiť. Áno, Smeru chýba ačohentizmus Igora Matoviča a urobil niekoľko pokusov, ako ho reinkarnovať v očiach spoločnosti. Stačí si spomenúť ako po atentáte nachádzali vládni politici veľa zodpovedných, ale takmer vždy chýbala akákoľvek zmienka o Igorovi Matovičovi.
Výhodou ačohentizmu je, že okrem kritiky zároveň legitimizuje minulosť. Stačí čarovné „a čo ste hovorili, keď vtedy robili tento a tento toto a toto?“ a morálne posudzovanie súčasných krokov je narušené. Aj preto všetky prvé tlačovky štvrtej vlády Roberta Fica hovorilo o krokoch vlády Igora Matoviča alebo Ľudovíta odóra.
Aj pri dôvodoch na odvolanie Michala ŠImečku som si všimol, že počiatočný „ačohentizmus“ opadol. Na druhej strane stále dominuje v komunikácii stihomamský prístup v kombinácii s nadradenosťou a morálnou nadradenosťou. Aj keby to bola pravda a naozaj motívy bola čistá Ficova pomsta, tak takáto reakcia nezíska nové hlasy pre Šimečku ani PS: Ide presne o ten ublíženecký prístup ačohentistických majstrov,.
Dalo by sa komunikovať inak?
Nie som odborník na komunikáciu ani politický marketing, ale ja by som na mieste PS komunikáciu úplne otočil. Nebránil by som Michala Šimečku a jeho rodinu inak ako v občianskom spore s Robertom Ficom. Robert Fico manipulatívne používal údaje a ohováral rodinu predsedu PS a ten má právo sa brániť. TO je ich osobný problém.
Verejným problémom je, že spôsobom manipulácie informácií je urážkou tisícou aktívnych ľudí. Ak predseda vlády povie, že rodina Michala Šimečku dostala 1,5 mln. Eur vedome klame. Musí vedieť, že peniaze dotácií, z forndov alebo z podpory štátu nejdu na osoby ale na aktivity a realizované činnosti. Rektor Univerziy Komenského nie je milionár preto, že ročne dostáva vyše 140 mln. Euro. On ich naozaj dostáva na to, aby zabezpečiť chod Univerzity, tak ako ich dostali organizácie, ktoré sú „obvinené“ Vytváranie nepravdivého obrazu aktívnych ľudí ako „rozkrádačov“ spôsobí, že ľudia prejdú k pasívnemu životu a ochota robiť niečo iné ako výkon štátnych úkonov bude považovaný za prejav hlúposti. Štát bude musieť vydávať desiatky miliónov Euro, aby zaplatil činnosť dobrovoľných hasičov a poľovníkov, ktoré podľa mienky premiéra republiky rozkrádajú verejné prostriedky.
V komunikácii treba jasne povedať, že PS chápe dôvody, prečo sa poslanci parlament pridali k iniciatíve premiéra. Tak ako šíri násilie vo verejnosti šíri vo vlastných radoch strach. Väčšina poslancov chápe, že dôvody sú fraškou a nemajú žiadne racionálne jadro, ale žiaľ riziko, ktoré by podstúpili, ak by sa postavili vedeniu strany je pre nich príliš vysoké.
Netreba pritom zabúdať na tie časti obvinenia, ktoré majú racionálne jadro. To jadro je podnietiť občiansku aktivity a vytvoriť podmienky pre väčšiu angažovanosť občanov vo verejnom živote. Myslím, že by bolo dobré vyjadriť zo strany PS ochotu diskutovať o tom ako urobiť verejné zdroje atraktívnejšie pre občiansku iniciatívu. Mnohé organizácie ležia súčasnej vláde v žalúdku, ale dostávali roky podporu v menšej alebo väčšej sume. Ak samotný Smer podporoval tieto organizácie nemôžeme to považovať za jeho súhlas s ich obsahom. Skôr je to dôsledok podmienok pre občiansku aktivitu a iniciatívu v takej podobe, ktorá brzdí iniciatívu občanov, bráni konkurencii projektov a preferuje etablované riešenia nad inovatívnymi, progresívnymi.
Poznám veľa ľudí a organizácii, ktoré sa nehrnú do získavania verejných zdrojov štátu, pretože byrokratická a administratívna náročnosť je pre nich ako dobrovoľníkov neprijateľná. Veľa aktívnych občanov sa bráni z rovnakého dôvodu využívaniu akýchkoľvek verejných zdrojov a svoju činnosť vykonávajú nezištne. A sú aj organizácie a PS by malo byť rado ak sa také identifikujú, ktoré sú mimoriadne úspešné pri získavaní zdrojov, ale ich výsledky činnosti sú veľmi chabé a verejnosti úplne neznáme. A naozaj nejde o organizácie z prostredia rodiny Michala Šimečku.
A samozrejme zostáva Hlas, ktorého poslanci sú momentálnou obeťou nátlaku. Tých treba upozorniť, že PS chápe nátlak, ktorý na nich je robení a rešpektuje ich osobné rozhodnutia. Zároveň treba povedať, že budúcnosť slovenského národa je natoľko dôležitá a zásadná vec, že by si mali rozmyslieť, či chcú podporou návrhu Roberta Fica túto budúcnosť ohroziť.
AK Progresívne Slovensko vyhlási, že budúcnosť národa, národne záujmy a smerovanie spoločnosti sú dôležitejšie ako nejaký politik, umelec alebo človek a preto nevníma prípadné odvolanie Michala Šimečku ako neprekonateľnú prekážku rokovaní o proeurópskom, prozápadnom smerovaní Slovenska v budúcnosti, Robert Fico stratí svoj najväčší tromf. Aj keď sa Ficovi podarí presadiť odvolanie stále nebude mať „spoľahlivú a poslušnú“ vládnu koalíciu, pretože bude zrejmé že „bianko“ ponuka od PS je stále na stole. Taktiež Fico stratí argument o bezzásadovosti PS, pretože nič prekračovať nebudú, iba sa povznesú nad osobné obvinenia. Skôr však časť poslancov v Hlase získa dôveru, že pri silnejšom postavení v rámci strany nemusia robiť podržtašku strane Smer a môžu presadzovať vlastnú politiku.
Robert Fico rozohral svoju hru a snaží sa vrátiť do politického ringu pravidlá, ktoré na Slovensku vládli nielen posledné desaťročie. Progresívne Slovensko je ich prekážkou a preto hľadá Smer stále nové cesty ako zviesť PS na svoju cestu politiky. Aj návrh na odvolanie Michala Šimečku považujem za takýto krok. Je otázka, či sa dá PS zviesť a skočí na výzvu Smeru. Pretože však PS prezentuje, snahu o inú politiku, považujem za potrebné pouvažovať aj nad iným obsahom a spôsobom komunikácie.
