Abrahámovu skúšku viery, ktorá je „základom“ viery hneď troch náboženstiev som nikdy nemal moc rád. Skôr som to považoval skôr za skúšku fanatizmu ako skúšku viery, aj keď som postupne začal chápať, že „hodnota“ ľudského života bola v Abrahámových časoch oveľa menšia ako v súčasnosti. Aj preto možno súčasníkom Abraháma nepripadalo božia skúška ako prejav straty osobnej slobody v prospech boha (ako som to vnímal ja), ale ako voľba jedného z možných osudov potomka, ktorí napokon slúžil vyššiemu záujmu.
Neskôr mi ako oveľa atraktívnejšia pripadala voľba, ktorú si matne pamätám z knihy, ktorú spomínal aj pri svojej charakteristike – Nadácii Isaaca Asimova. Je tam situácia, kde spoločnosť založená na princípoch psychohistórie stojí pred dilemou rozhodnutia v prípade napadnutia (situáciu si presne nevybavujem). Všetko, ale úplne všetko hovorí v prospech jednej alternatívy. Všetko okrem viery v systém, ktorý spoločnosť mala.
Clá a Trumpová viera
Na tento pocit (pretože situáciu si presne nevybavujem) som si spomenul, keď som čítal prvé správy o Trumpovom rozhodnutí, prvé reakcie a diskusiu o tomto bode. Lomcovali mnou presne tie predstavy ako väčšinu ľudí, ktorí nechápali dôvody, kritizovali nezrovnalosti (hlúposti by bolo príliš expresívne) v Trumpových vyjadreniach a volali po odvetných krokoch. Postupne som však prenikal hlbšie a začal sa pýtať, čo hovorí „moja viera“ a ako odpovedala na túto výzvu?
Považovať Trumpa za populisti, je síce možné, ale je to veľmi zjednodušené. Populizmus je významnou súčasťou jeho politiky, ale určite to nestačí na vytvorenie hnutia , ktoré ovládlo najsilnejšiu ekonomiku sveta. Aj u nás sme mali oveľa väčších populistov ako tí, ktorých musíme vídať na televíznych obrazovkách. Na rozdiel od nich však iní populisti prepadli sitom zabudnutia , s výnimkou vtipov ako napríklad o hnutí 99%, ktoré vo voľbách našlo to chýbajúce 1%.
Trumpov úspech nie je dôsledkom jeho populizmu. Ten je „efektívnym“ spôsobom ako rozšíriť jeho ideológiu a vieru. A to, čo nevidíme, ale možno aj mimovoľne cítime je skutočným základom jeho politického úspechu. Ak sa zameriame na tú časť viery, ktorá viedla k zavedeniu ciel, je to viera vo výnimočnosť amerického národa, v právo na jeho výnimočné postavenie vo svete, ktoré sa odvíja od postavenie najsilnejšej ekonomiky sveta. Trump vďaka svojmu pozadiu ako „špekulant“, obchodník, realiťák je hlboko presvedčený o ekonomickom priestore ako bojisku, v ktorom je cieľom získať väčší koláč na úkor iných subjektov. Ak v priebehu desaťročí získali iné krajiny väčšiu časť koláča ako USA, tak je načase to zmeniť! To či je ten koláč rovnaký, menší, alebo (ako je skutočnosť výrazne väčší), takže aj tá „americká časť“ koláča je oveľa väčšia nie je argument, ktorý by pre Trump bol ideologicky relevantný.
Skúška našej viery
Európska únia vznikla presne z opačnej predstavy, ako reprezentuje ideológia súčasného amerického prezidenta. V rozpadajúcom sa svete koloniálnych impérii, po otrasných skúsenostiach dvoch vojen sa časť elít v Európe priklonila k myšlienke, že spoluprácou, vzdaním sa časti „národných záujmov“ dokáže Európa zväčšovať svoj koláč. Kolónie dokážu kompenzovať straty koláča z rozpadu svojich koloniálnych panstiev a tým bez kolónii sa otvorí možnosť podieľať sa na spoločnom diele. Vďaka spolupráci, spoločnému trhu koláč Európy rástol a koláč aj tých slabých sa neustále posilňoval.
Úspech nového pohľadu na svetovú ekonomiku bol kolosálny. Máme dojem, že pád komunizmu v Európe bol spôsobený „uzbrojením“ USA. Ale kým zbrojenie východu začalo narúšať život bežného človeka, zbrojenie na západe nebránilo spoločenskému a ekonomickému rozvoju. Do 60.tych rokov boli rozdiely medzi niektorými krajinami východu a západu minimálne. Povojnová generácia ešte poznala z rozprávania podmienky života v Rakúsku a Viedni a z ekonomického pohľadu sa moc nelíšili od života v Bratislave. Chudoba v Španielsku, Portugalsku, Grécku, na juhu Talianska, či v zaostalých častiach Rakúska boli porovnateľné s podmienkami krajín strednej a východnej Európy.
Pri páde komunizmu o 20 rokov neskôr sa aj tie vyspelé časti východu mohli iba pozerať na chrbát najchudobnejších časti „západu“. Po ďalších 20 rokoch členstva v EU dokázali viaceré krajiny východu (Česko, Slovinsko, čiastočne Poľsko aj Slovensko) dobehnúť aj predbehnúť krajiny, ktoré sa zdali byť v nedohľadne. Okej uznáme, že krajiny ako Grécko či Španielsko „nám išli oproti“ a nezodpovednou politikou museli ubrať z benefitov, ktoré im Únia priniesla, ale stále je ich postavenie výrazne lepšie ako porovnateľných krajín o kúsok ďalej v rozvojovom svete.
Áno USA boli motorom liberalizácie svetovej ekonomiky a rastúcej globalizácie. Sledovali pritom vlastné ekonomické záujmy hlavne finančné. Ale americká ekonomika nemala nikdy silu a schopnosti vnútiť svetu liberálny ekonomický poriadok. AK ho svet prijímal, tak hlavne pre príklad, ktorý neukazovali USA ale Európa. Mierová spolupráca krajín s liberálnymi prvkami (teda určitý druh nerovnováhy v prospech malých a menej výkonných) ukazovala potenciál svetovej ekonomiky a viedol k vzniku podobných integračných zoskupení na nižšej úrovni integrácie ako sú ASEAN, MERCOSUR, NAFTA.
Dilema našej viery
Nálada sa postupne menila. Rástol odpor voči dôsledkom, ktoré tieto procesy znamenajú pre spoločnosť. „Termodynamika“ funguje aj v spoločnosti. Pri každom posune spoločnosti vzniká „odpad“ neželaný dôsledok, ktorý sme často prehliadali.
Štrukturálne zmeny nemôžeme spoločnosť zvládnuť, ak školský systém zostáva desaťročia nezmenený, liberalizácia pohybu osôb nemôže fungovať bez systému integrácie a budovania regionálnej a lokálnej identity. Na tomto získavali body ľudia, ktorí stoja za hnutiami typu urobme Ameriku, Rusko, Maďarsko, Slovensko opäť silným.
„Opäť silným“ znamená vrátiť moc nad spoločnosťou do rúk jednotlivcov a malých skupín elít, ktoré ju strácali. Elity, ktoré pociťovali stratu moci boli najväčším šíriteľom konšpirácií o Biderbergu, deep state, sociálnych inžinieroch a finančnom kapitále. Ich snaha uzurpovať moc sa vďaka týmto konšpiráciám stala iba zmenou z jednej riadiacej menšiny na inú. Nešlo o systémovú zmenu zameranú proti záujmom celej svetovej civilizácie a brániacu svetu riešiť veľké výzvy stojace pred ňou. Nič mocenský základ týchto snáh nevystihuje tak dobre ako účasť predstaviteľov úplne nezaujímavých a medzinárodne nepodstatných krajín ako sú Slovensko a Maďarsko v „jadre“ tohto myšlienkového prúdu.
Ale naspäť k Trumpovým clám. Čo môže robiť Európa? Rozhorčení politici a ľudia nadávajú na Trumpa a „diletantov“, čo mu poskytli podklady pre rozhodovanie. Zabúdajú, že tie údaje sú úplne nepodstatné, ak je rozhodnutie motivované ideologickou predstavou o fungovaní sveta.
Najčastejšia reakcia je volanie po odvete, nájdenie „citlivých“ bodov americkej ekonomiky a zavedenie možno nie plošných, ale účinných opatrení, ktoré by pocítil americké hospodárstvo. Ak však začneme uvažovať nad Trumpovým krokom ako nad ideologickým krokom, nie je to presne to, čo jeho vieru upevní? Veľmi rýchlo sa objavilo varovanie amerického ministra financií pred odvetnými opatreniami. Akoby tieto odvetné opatrenia chceli privolať a tým upevniť charakter nového hospodárskeho sveta.
Prijatie Trumpovej výzvy na colnú vojnu je výzvou hlavne pre vieru Európskej Únie, ale aj pre všetkých zástancov globálnych záujmov civilizácie. Máme opustiť svoju „vieru“, že spolupráca medzi národmi, že obchod, špecializácia, interakcia a interdependencia zvyšujú kvalitu života na svete, zvyšujú bezpečnosť a mier a umožňujú dosiahnuť pre krajiny pokrok, ktorý im iný systém nezabezpečí? Nie je takéto naše rozhodnutie tým definitívnym víťazstvom Trumpového pohľadu na svet? A nie je to začiatok jazdy, na ktorej nás nič dobré nečaká, aj keď možno dôsledky pocítia až naše vnúčatá (a to mám deti v tínedžerskom veku)?
Utopická reakcia na Trumpa
Chvíľu sa zamyslím nad utopickou situáciou. V nej Európa pozná svoje záujmy a chápe to, čo som vyššie napísal. Politici v nej sú silní a odhodlaní a nehladia na osobný prospech a politické preferencie. Majú silnú vieru v Európsku Úniu a prínos integrácie pre najširšie skupiny obyvateľstva na celom svete.
Akú reakciu by som si v takomto svete vedel predstaviť?
· Prvým krokom by bolo plošné symbolické zníženie existujúcich ciel pre tovary dovážané do Európskej únie. Nešlo by o zníženie ohrozujúce domáce odvetvia, ale principiálne prihlásenie k inému systému spolupráce.
· Na základe prieskumu amerického opatrenia by som výrazne znížil colné sadzby pre rozvojové a menej rozvinuté krajiny tretieho sveta, ktoré by mohli byť postihnuté americkými clami. Opäť asi pôjde skôr o akt solidarity ako o skutočne ekonomické dôsledky.
· Okamžite by som vyslal „emisárov“ do krajín, ktoré môžu potenciálne najviac postihnuté americkými opatreniami a navrhol im znižovanie existujúcich colných prekážok pre vstup do Únie a prediskutoval možnosť reciprocity, napríklad investičných možností a prístupu k surovinám (na úkor amerických firiem).
· Osobitných „emisárov“ – predsedkyňa komisie, prezidenti Nemecka a Francúzska by som poslal do Číny. Číne by som vyjadril podporu ako najväčšej ekonomike sveta a vyjadril snahu o spoluprácu s ňou na partnerskej úrovni. Zdôraznil by som jej zodpovednosť za budúcnosť civilizácie, ktorú USA zjavne nechcú realizovať. V súlade s touto zodpovednosťou by som ako Únia ponúkol finančnú spoluúčasť na projektoch rozšírenie OZE a elektromobility v Afrike a rozvojom svete
· Deklaroval by som prioritu nových technológií, výskumu a vývoja a prudké zvýšenie výdavkov do týchto odvetví. Americká migračná politika vytvára neistotu a aj keď primárne je mierená na sociálne slabšie skupiny populácie, neistota je aj v sektore vedy a výskumu a nových technológií. To znamená ideálny čas pokúsiť sa zvrátiť únik mozgov z Ameriky do Európy a podnietiť konkurenčnú schopnosť Únie. Zároveň by tieto „mimoriadne priority“ mohli slúžiť aj pre „potrestanie“ tých neposlušných krajín, pretože priestor pre čerpanie prostriedkov slabých ekonomík, ktoré žiaľ (ako Slovensko či Ma´darsko nie sú ochotné investovať do rozvoja) by sa zhoršil.
Čistá utópia bez ekonomických prepočtov a dôsledkov na HDP. To je tá najslušnejšia reakcia, čo si viem predstaviť. A podpíšem ju všetkými piatimi. Nemám tieto kroky prepočítané, neviem čo to znamená. Moja úvaha je čisto „ideologický prejav viery“.
Trump nerozpútal colnú vojnu. Rozpútal vojnu ideologickú, vojnu o budúcnosti sveta a „novej architektúre sveta“. Ak sa v tejto vojne spojí s Putinim a Si Ťin-Pchingom získajú silu presadiť svoju vôľu. Únia nemá vojenskú ani surovinovú silu, ktoré v „novej architektúre“ majú byť rozhodujúce. Jediné čo má je silu myšlienky spolupráce, ktorú dokázala po najväčších tragédiách svojej histórie uplatňovať desaťročia. Preto by sa mala postaviť na čelo boja proti tejto novej predstave o svete a nájsť spojencov bez ohľadu na kontinent, náboženstvo a politické presvedčenie. Ak príjme Trumpovu hru považujem za veľmi pravdepodobné, že bude medzi porazenými.
