Posledný týždeň priniesol turbulentné udalosti na domácej politickej scéne. Vyvolali masové protesty, ktoré boli najväčšie za dlhé obdobie. Opozícia aj predstavitelia subjektov, ktoré organizovali podľa predsedu vlády a vedenia strany Smer prevrat, označili reči, ktorými sa prezentoval predseda vlády slušne povedané za prázdne reči.
V piatok v tejto súvislosti prebehla tlačou krátka správa o vyjadrení gruzínskeho predsedu vlády, podľa ktorého sa udalosti v Bratislave podobajú udalostiam v Tbilisi. Táto správa ma veľmi zaujala a prinútila hlavne počas účasti na protestnom zhromaždení uvažovať. Výsledkom bolo poznanie, že gruzínsky predseda vlády možno prezradil viac ako chcel a že niekomu sa počas rokovania Bezpečnostnej rady naozaj podarilo prekaziť pokus o štátny prevrat.
Ale poďme ku konkrétnym skutočnostiam. Od roku 2014 máme za sebou niekoľko pokusov o štátny prevrat, ktoré, ako správne poznamenal gruzínsky predseda prejavujú prvky podobnosti. Ide nielen o majdan, pokus o prevrat v Turecku, pokus o prevrat v Kazachstane a v súčasnosti prebiehajúce pokusy v Gruzínsku a na Slovensku.
Poobnosti a rozdiely štátnych prevratov
Jedným zo spoločných znakov je, že Rusko je tu (s výnimkou Turecka) jedným z hlavných nezúčastnených partnerov. V podstate ide o to, do akej miery sa daná krajina nachádza alebo bude nachádzať v ruskej sfére vplyvu. Jedným zo spoločných znakov je aj výsledok týchto pokusov, ktorými je zväčša upevnenie pozície existujúcej moci a to je možno ten hlavný dôvod, prečo som na tou podobnosťou začal uvažovať.
Cieľom štátneho prevratu býva odstránenie existujúcej moci, ale neúspech prevratu spravidla vedie k posilneniu existujúcej moci. Fingovať pokus o prevrat ako spôsob upevnenia oslabujúceho postavenia v štáte nie je nová taktika a v histórii by sme našli nemálo prípadov, kedy moc fingovala vzburu v snahe zakryť vysporiadanie sa s nesúhlasnou časťou spoločnosti.
Spoločnými znakom je aj iniciácia vzniku „pokusu o prevrat“. V Kyjeve, Gruzínsku išlo o náhle jednostranné zastavenie rokovaní s Európskou Úniou, v ktorých videli mnohí a to nielen opoziční politici šancu pre ekonomický rozvoj krajiny a oslabenie korupcie a oligarchickej moci v krajine. V Kazachstane vláda jednostranne zvýšila cenu pohonných hmôt na dvojnásobok, čo v krajine bohatej na zásoby tejto suroviny muselo vyvolať nevôľu. A na Slovensku premiér Fico po návšteve Moskvy začal trúsiť reči o zvážení zahranično-politickej orientácie Slovenska a s druhým aktérom Gašparom aj reči o vystúpení z EU a NATO.
Reakcia veľkej časti populácie bola v tomto prípade jasná a jednoznačná a viedla k masovým protestom. Tie však mali ďaleko od vedomej prípravy puču, ktorý by si vyžadoval účasť časti bezpečnostných zložiek. Áno prevrat sa dá urobiť aj s malou skupinou, ak si zoberieme Kaddafího desiatky dôstojníkov alebo Castrových vraj 1300 bojovníkov. Kým pri tých historických odkazoch hovoríme o zaostalých štátoch rozvojového sveta bez infraštruktúry a mediálneho pokrytia, teraz sa bavíme o krajinách s vybudovanými štruktúrami, infraštruktúrou a mediálnym prostredím. V takej ani masová podpora ľudí bez silnej podpory (minimálne v pasivite) v silových zložkách nemôže mať šancu na úspech.
A tu prišiel ten druhý zastierací manéver plánu. Násilné potlačenie zo začiatku pokojných protestov. Či už cez provokatérov, zákaz zhromaždenia alebo horkokrvnosťou účastníkov je možné vyvolať situáciu, v ktorej dostane polícia úlohu radikálne zasiahnuť. To môže viesť potom k násilnostiam, zraneniam, za ktoré je možné preniesť zodpovednosť na politických predstaviteľov oponujúcich vládne moci. Politická moc dokáže časti svojich podporovateľov akcieschopnosť a oslabí priamo, cez represie alebo nepriamo cez pokazenú povesť politických oponentov.
Je Majdan výnimka alebo pravidlo?
Stále hovoríme v rovine teórie a v rovine, kde agenta v pozadí môžu hrať rôzne strany. Nielen Robert Fico v narážkach priraďuje túto úlohu „americkému imperializmu“. Na rozdiel od iných dotknutých krajín nemôže oficiálne obviniť americkú administratívu, ktorú stále označuje za spojenca. Preto musí lavírovať hľadaním nepriateľa v neziskovkách a nejakých záujmových skupinách „s americkým“ pozadím a hodí sa doplniť aj „ukrajinskú“ stopu, lebo Ukrajina naozaj nemá iné problémy ako organizovať prevrat na Slovensku.
Prečo veľa ľudí by dokázalo toto považovať za racionálnu úvahu? Americké zásahy do vnútropolitického boja sa vyznačovali relatívne veľkou pragmatickosťou. Častým predmetom výčitiek oponentov šírenia amerického sveta bolo, že sa v záujme získania vplyvu dokážu zmieriť s islamskými radikálmi, nedemokratickými režimami aj sociálno-demokratickými spojencami. Keď hovoríme o vlne súčasných pohybov, tak hovoríme oveľa viac o „ideologickom“ boji, teda o budovaní systému namiesto budovaní spojencov. Ak by cieľom bol boj USA proti Rusku, ako nám podsúva ruská propaganda, tak demokracia a jej rozvoj by bol sekundárnym nástrojom šírenia vplyvu.
Druhý a podstatný dôvod prečo sú mnohí ochotní akceptovať americkú a odmietajú ruskú stopu je ukrajinský Majdan. Vidíme „výsledky“ Maidanu a vidíme, že proruské sily prehrali.
Ale vnímaná prehra proruských síl je iba výsledkom subjektívneho predpokladu, že Rusko pri obsadení Krymu a vzniku Donbasu iba reagovalo na vývoj na Ukrajine!
A teraz prejdime do „sveta konšpirácií“ a skúsme pripustiť, že existoval ruský plán, v ktorom Donbas, Krym, Odessa neboli reakciou, ale alternatívnym cieľom realizovaného „plánu potlačenia prevratu“.
Občianske protesty na Majdane síce získali masovú podporu, ale postupne upadali. V tom momente prišlo k eskalácii a násiliu, ktoré vyvolalo politické napätie. Násilie viedlo k mŕtvym, čo však vyvolalo rozporuplné reakcie medzi časťou silových zložiek.
AK by sa „pokus o prevrat“ podarilo zastaviť, Janukovyčova moc opierajúca sa o podporu Ruska mohla časť opozície hnať na zodpovednosť za obete protestov, zakázať časť politického spektra a s prehľadom ovládnuť nasledujúce voľby. Zbližovanie s Ruskom mohlo pokračovať a možno do konca Janukovyčovho druhého volebného obdobia by z Ukrajiny bolo druhé Bielorusko.
Táto hra samozrejme mala svoje riziká, napríklad to, aká veľká časť silových zložiek a mocenských štruktúr sa postaví za Janukoviča. Pri určitej miere rizika treba vytvoriť aj plány pre minimálny zisk a v tomto prípade obsadenie Novoruska a Krymu by bol pre Rusko veľmi dobrý zisk a nástup pre ďalšie kroky ovládnutia Ukrajiny.
Myslím, že za myšlienku, že Donbas a Krym bol plánovaný vedľajší cieľ Majdanu z ruského pohľadu sa na mňa vrhnú nielen kremloboti. Samozrejme, že na túto teóriu nemám žiadne priame dôkazy. Jediný nepriamy dôkaz, ktorý som v priebehu posledných dvoch rokov získal je ruská reakcia na udalosti v Kyjeve.
Až do ruskej invázie som sa uspokojil s mainstramovými vysvetleniami, že v reakcii na zhodenie Janukovyča v Kyjeve, východ Ukrajiny, ktorý to odmietal sa postavil proti tejto zmene a vyhlási s pomocou ruských „vojenských dovolenkárov“ nezávislosť Donbasu a Krymu. Na jednej strane som uznával celistvosť Ukrajiny a teda ich právo napadnúť, na druhej strane, kdesi v podvedomí som mal, že aj ČSR vznikla odtrhnutím a teda, že nespokojnosť mohla obyvateľov priviesť k tomu záveru.
Ako som po diskusiách začal študovať podklady, reálie Ukrajiny aj procesy, ktoré tam prebiehali som získaval nový pohľad, zásadne odlišný. To, že nie všetci obyvatelia akceptujú zmenu politického vedenia je prirodzené. V prípade ak skupina, ktorá stratí politickú moc má dostatočne silnú podporu dokáže vytvoriť separátnu štruktúru moci. Ak k tomu získa podporu nejakej mocnosti vytvorí defakto alternatívny štát. To urobil Čankajšek na Taiwane keď prehral s komunistami, Denktaš na severnom Cypre alebo Smirnov v Podnestersku ako vo svete sú desiatky území nad ktorými nevládne vláda štátu.
To by mal byť aj prípad Donbasu, takže v čom je problém?
Problém je, že to nie je prípad Donbasu!
Na Donbase existovalo nemálo štruktúr, ktoré reprezentovalo obyvateľov Donbasu. V parlamente sedelo tuším vyše 30 poslancov priamo zvolených na území Donbasu (takmer všetci z Janukovyčovej Strany Regionóv). Aj z vyše 70 poslancov reprezentujúcich Donbas cez stranícke listiny bola drvivá väčšina z Janukovyčovej Strany regionov. Strana ovládla aj komunálne voľby v roku 2012, ktoré zvolilo mestské a regionálne zastúpenie. Štátna správa, ktorú vymenoval Janukovyč síce po jeho odvolaní odvolali, ale toto odvolanie nemôže akceptovať človek, ktorý odvolanie riadne zvoleného prezidenta neschvaľuje.
Ak však hľadáte ľudí, ktorí boli pri vyhlásení Doneckej ľudovej republiky a luhanskej ľudovej republiky tak na takýchto funkcionárov nenarazíte. Kým všetky štáty majú „otcov zakladateľov“ ako modly, nájsť zakladateľské listiny „odšiepeneckých republík“ je takmer nemožné. Ani tí poslanci, ktorí medzitým skončili v Rusku alebo boli neskôr zavretí za prácu v prospech cudzej veľmoci, neodišli na územie Donbasu podporiť nové republiky odkiaľ vyšli.
Od svetovej veľmoci, ktorá nesúhlasí so zmenou moci a ktorú odvolaná moc prosí o pomoc , by som očakával, že jej pomôže vrátiť sa k moci a to najprv na území, kde by sa očakávala podpora jeho politického smerovania. Namiesto toho pripravili v Rusku proruským ukrajincom rozprávkový exil. Tým akceptovali odvolanie Janukovyča z funkcie a potvrdili, že vyhlásenie nezávislosti na Kryme a Donbase nebolo namierená proti „majdanskému vedeniu“, ale proti Ukrajine ako štátu a cieľom nebola kontinuitu Janukovyčovho vedenia štátu!
Odtiaľ je už iba kúsok k záveru, že ľudia, ktorí stali za „vôľou ľudu“ Donbasu vedľa ruských profesionálov boli vopred pripravení na prevzatie moci a ich cieľom nebolo iná Ukrajina, ale žiadna UKrajina. Takýchto ľudí nenájdete a nepripravíte na „budovanie štátu“ za týždeň, takže Rusko ich muselo na ich úlohu pri budovaní „nového štátu“ pripravovať oveľa dlhšie ako boli majdanské protesty.
Scenár „prevratu“ na Slovensku
Na Slovensku začal štátny prevrat cestami Roberta Fica a Tibora Gašpara do Moskvy. Obaja nedoniesli nič čo by stálo z pohľadu Slovenska za zmienku. Vytrúsili však slová, ktoré okamžite našli reakciu, slová o vystúpení z EU a NATO.
Že tieto vyjadrenia sa stanú námetom pre ďalšie demonštrácie je viac ako zrejmé. Do obdobia, kedy sa organizátori pripravovali na pravdepodobne zvýšený počet účastníkov, ktorým vyjadrenia predstaviteľov štátu robili efektívny marketing, sa zapojilo odvolávanie Roberta Fica. To, čo sa mohlo zdať ako „dobrá vôľa“ Roberta Fica sa ukázala ako vypočítavý kalkul získavania pozornosti pre divadlo, ktoré išli zahrať.
Robert Fico získal obraz a zvuk pre svoje varovanie o závažných skutočnostiach, ktoré SIS odhalila, ktoré sú v správe, ale o ktorých nemôže hovoriť, lebo sú utajované. Samozrejme zopár akože mimovoľne vypustených faktov zverejní omylom sám. Keď všetci začnú hovoriť o tom, že prezentované boli bludy, tak príde s tvrdením, že správa obsahuje iba 10% zistení SIS. AK 10% je príprava štátneho prevratu, tak 90% by muselo byť minimálne zvolenie Georga Šoroša za nového slovenského kráľa.
Divadlo pokračuje Bezpečnostnou radou, kde sa zainteresovaní oboznámia z mimoriadne závažnými skutočnosťami. Opozícia a nielen oni sa začnú obávať najhoršieho. Upokojenie kupodivu prináša prezident. Svojim vyjadrením, že správu čítal ešte pred jej čítaním v parlamente, zhovadí predsedu vlády (pretože mu nestála ani za telefonát a o zvolanie Bezpečnostnej rady požiadal až po divadle v parlamente) a vzápätí sa jasne vyjadrí, že výnimočný stav nevyhlási.
Ak sa vrátime k úvodu a vyjadreniu gruzínskeho predsedu vlády. Jeden s podstatných rozdielov krajiny ako Slovensko oproti menej vyspelým demokraciám je úroveň „oslabenia moci“. Právo na zhromaždenie u nás neschvaľuje ministerstvo ani vláda ani polícia, ale obec. V prípade zákazu musí byť dôvod zverejnený a usporiadateľ má dokonca právo sa odvolať proti rozhodnutiu správneho orgánu. Je pomerne náročné nájsť zákonné dôvody na zákaz akcie, nehovoriac o tom, že v „opozičnom“ hlavnom meste na to nie je ani vôľa.
Aby sme sa nechválili „bezmoc moci“, tak k tým vyspelým krajinám nám ešte niečo chýba. V civilizovanej krajine, by totiž minister vnútra, ktorý sa pochváli, že proti účastníkom legálnej manifestácie, kde za desiatky predchádzajúcich akcií organizátorov neprišlo k žiadnym násilnostiam a výtržnostiam, nepoužije vodné delá a gumové projektily, musel okamžite odstúpiť! To u nás celkom nehrozí.
Ak by sa podarilo cez Bezpečnostnú radu presadiť výnimočný stav, scéna pre záchranu pred prevratom by bola postavená. Zrušiť manifestáciu, na ktorú sa chystá desiatky tisíc ľudí deň pred jej konaním je naozaj nebezpečné. Nemusíme pochybovať, že ľudia by sa napriek zákazu stretli a že by polícia mala zámienku zasiahnuť. A keďže organizátori by boli zbavení právomoci, nástup provokatérov by nemal prekážky. To by vyvolalo agresivitu na oboch stranách. A všetky reči o prevrate by sa dostali do iného svetla. Organizátori akcie by začali byť očierňovaní, polícia by mohla v zrýchlenom režime dostať nové kompetencie na „ochranu republiky“.
Nie vystúpenie z EU ani NATO by nebol na programe dňa. A nie tento scenár potlačenia prevratu ešte nie je odložený do archívu. Je to stále živá vec. Robert Fico neprehral, stále hrá na remízu. To, že vyhostí niekoľko ľudí by pre jeho prívržencov stačilo ako dôkaz. Ak sa títo ľudia nevykašľú na Slovensko a akceptujú vyhostenie, tak pravdepodobne vysúdia na súde pre ľudské práva nemalé odškodné. Bude to však za niekoľko rokov a to súčasnej vláde stačí.
Ako z problému von
Nevieme čo je obsahom tajnej správy SIS. Je však podľa mňa absolútne nevyhnutné, aby vláda a Robert Fico stratili možnosť a právo zneužívať tajnú správu SIS na šírenie konšpirácií a náznakov. Zákon o utajovaných skutočnostiach hovorí jasne, že informácie týkajúce sa trestnej činnosti verejných činiteľov nesmú byť utajované. Preto je od opozície nevyhnutné, aby využila všetky nástroje ako prinútiť publikovať SIS všetky časti, ktoré sa týkajú toľko naznačovaného prepojenia „organizátorov prevratu“ na politické štruktúry opozície, alebo náznaky účasti zahraničných „nesúkromných osôb“. Opozícia a „organizátori prevratu“ musia využiť všetky formy, či už trestné oznámenia, súdne žiadosti na základe porušenia zákona o ochrane utajovaných skutočností, zneužitia právomoci verejného činiteľa alebo dokonca zásahu Ústavného súdu. Jednoducho musíme odhaliť nahotu cisára, ktorý sa obliekol do čarovného plášťa „štátneho prevratu“.
Keď som čítal, že u nás sa chystá štátny prevrat považoval a považujem to za dobrý žart. Realizovať štátny prevrat v snahe dodržiavať pravidlá, ktoré sú súčasťou ústavy a zákonov je logický nezmysel a dáva zmysel iba vtedy, ak by vláda uznala, že nedodržiava ústavu a zákony. Navyše robiť štátny prevrat, ktorý vyústi v predčasné opakovane demokratické voľby, v ktorých bude mať „odstránená“ štátna moc veľkú šancu obnoviť svoje postavenie je politická samovražda a nebetyčná hlúposť.
Robert Fico zariskoval, ale netreba ho podceňovať. Víťazstvo sa nedostavilo, ale získal niekoľko bodov na úkor časti ultrakonšpiratívneho spektra, prehlbil napätie v spoločnosti a vieru vlastných podporovateľov a .... začal predvolebnú kampaň.
Robert Fico chce určovať témy predvolebnej kampane. Už z minulosti vieme, že nejaká budúcnosť Slovenska to nebude, pretože na tom strane Smer záleží ďaleko najmenej. Bezpečnostná rada v stredu prekazila pokus o štátny prevrat, ktorý si v pondelok vymyslela a bude sa snažiť z tohto úspechu vytrieskať oveľa viac. Ten, kto na to bude doplácať, bude celé Slovensko. A keďže Robert Fico rád používa ľudové múdrosti povedzme na konci jednu ďaľšiu. Kde sa dvaja bijú tretí víťazí. A Robert Fico už víťazovi zablahoželal v decembri.
