Väčšina hnutí, ktorých vznik inicioval nesúhlas občanov so súčasným stavom politickej reprezentácie, sa prezentuje ako prejav radikálnej zmeny politickej reprezentácie. Ako s návrhmi však prichádzajú predovšetkým s opatreniami, ktoré sú pre každého ľahko prijateľné a ku ktorým sa môže bez problémov prihlásiť väčšina obyvateľov. Politici nesmú kradnúť, v spoločnosti musí byť zachovaná spravodlivosť, v politike by mali byť slušní občania, dostatok peňazí pre zdravotníctvo a zabránenie rozkrádaniu zdravotníctva atď.. Je skutočne ťažké neprihlásiť sa k týmto myšlienkam, kým....
.... kým nezačneme uvažovať, či predložené myšlienky sú podopreté aj návrhmi riešení. Zoberme si príklad korupcie vo veľkej politike, ktorú kritizujú všetky nové subjekty najmä preto, že ich predstavitelia sa na veľkej politike nepodieľali. Je kritika korupcie v politike kritikou systému alebo kritikou vlastného podielu na korupcii? Zďaleka si nemyslím, že všetci politickí predstavitelia sa stali politikmi kvôli korupčným cieľom. Vsadenie na politiku ako na prostriedok získania majetku je veľmi rizikové, podľa môjho názoru oveľa rizikovejšie ako iné formy obohatenia sa. Mám veľké presvedčenie veriť, že schopnosť pôsobiť na spoločnosť, presadenie vlastných názorov a postojov, o ktorých ľudia hovoria, že sú správne je oveľa lepšia motivácia, prečo sa pustiť do politickej aktivity. Viem si to predstaviť, nakoľko otec mal svoju skúsenosť z politickej aktivity z roku 1968. Viem si predstaviť veľa lákavých vecí na politike, aj keď v dôsledku rodičovských skúseností sme dostali doma „zaracha" na politické angažovanie.
Som ochotný uveriť, že veľa ľudí vstupuje do politiky s úmyslom riešiť problémy a robiť správne veci správnym spôsobom. Som ochotný uveriť, že ak sa veľa z týchto ľudí dostalo do podozrenia z korupčného alebo zištného správania, nebolo to preto, že stratili svoje morálne princípy a chrbtovú kosť, ale preto, že ich do problémov dostal systém. V určitom momente moc, ktorú im dala politika spôsobila, že sily, ktoré viedli k nesprávnemu správaniu boli silnejšie ako vôľa jednotlivca robiť správne veci. Keď som spomínal svojho otca, niekedy spomínal, ako dostal v spomínanom roku 1968 bez akéhokoľvek pričinenia schválený a pridelený veľký byt v centre Bratislavy. Je ťažko posúdiť, či jeho odmietnutie bolo prejavom sile vôle, slabosti vlastného sebavedomia, že si to zaslúži alebo prejavom postupne sa meniacej politickej situácie, ktorá ho veľmi rýchlo vrátila medzi „normálnych" občanov.
Systém, ktorý vedie k tomu, že politici nerobia správne veci a veci správne sa dá schovať za veľa rôznych pojmov. Nové hnutia najviac spomínajú partokraciu ako prejav moci, ktorú získavajú politické strany ako reprezentanti moci. Pravicové orientované hnutia pripomínajú paternalizmus slovenského voliča, ktorý sa spolieha na štátnu moc a teda poskytuje automaticky politickej reprezentácii moc pre realizovanie akýchkoľvek, teda aj zlých rozhodnutí. A obísť by sme nemali ani hospodársku moc a jej spôsob zasahovania do politiky. Aké ponúkajú riešenia?
Riešenia, ktoré sa najviac spomínajú nie sú riešeniami. Obyčajní ľudia, Mojsejová a počítam aj 99% chcú staviť na osobnosti a odborníkov ako náhradu za politických nominantov. Je trochu populistické tvrdiť, že politické strany nemôžu mať ako kandidátov osobnosti, ale samozrejme v snahe uspieť je to dobrá argumentácia. Problémom je podľa mňa otázka, ako sa meria osobnosť a odbornosť vhodná pre politiku? Dúfam, že ľahko vynecháme celebrity, ktoré sú síce známe z médií, ale ich skutočná osobnosť je veľmi sporná. Zoberme ideálny predpoklad, že sa nám podarí dostať do parlamentu 150 odborníkov. Zmení sa politický systém? Nezmení!
V spoločnosti sú ľudia čo vedia všetko o ničom a nič o všetkom. Za odborníka máme tendenciu považovať človeka, ktorý vie všetko o ničom. Jedinečný odborník na chirurgiu z nemocnice môže byť skvelým odborníkom na oblasť nemocničnej starostlivosti, ale jeho schopnosť rozhodovať o verejnom zdravotníctve bude limitovaná. A to nehovorím o postoji ku Kosovu, Palestíne, otázkam boja proti kriminalite, otázkam ochrany životného prostredia, riešenia rómskej problematiky alebo sociálnych problémov. Ak je to skutočná osobnosť pochopí, že sa musí spoľahnúť na názor odborníka v danej oblasti, čo povedie k rovnakej situácii ako dnes. Namiesto odborníkov v stranách navrhnú postoj odborníci v hnutiach a väčšina politických reprezentantov ich prevezme nie pre politickú poslušnosť (nehovorím, že sa tak nedeje), ale aj preto, že sú si vedomí toho, že ich názor a postoj nie je dostatočne odborne podchytený. Pocit, že riešenie nie je správne môžu mať, ale majú byť pocity jadrom politického rozhodovania profesionálov?
Zoberme si situáciu, že do parlamentu sa dostane 150 odborníkov, ktorí vedia nič o všetkom. Parlament sa zmení na diskusný klub duševných exhibicionistov, ktorí sa budú vyjadrovať ku všetkému, väčšinou veľmi pekne a iba odborníci, ktorí vedia všetko o ničom budú vedieť, že sú to prázdne reči. Pravdepodobnosť efektívnosti rozhodnutí takéhoto parlamentu bude na úrovni losovania športky. Existuje riešenie ako zmeniť odbornosť a efektívnosť rozhodovania?
Ťažko povedať, existuje niekoľko krokov, ktoré by mohli pomôcť meniť tvár politického systému. Prvým krokom je zdôraznenie priamej demokracie. Referendum nemôže byť neželanou zložkou politického systému, ale jej pevnou a funkčnou súčasťou. Zníženie kvóra pre vyhlásenie a schválenie referenda by mohlo byť jednoduchým spôsobom ako dostať občana do politiky. Teraz je tá vhodná doba, lebo občan si je vedomý ohromnej zodpovednosti, ktorú má za spoločnosť. Ak politici upozornia na to, že dosahy rozhodnutia občanov v referende budú niesť občania samotní a nie politické reprezentácie, občan dokáže posúdiť aj negatívne stránky rozhodnutia. Stačí si spomenúť na referendum o vstupe do EÚ, ktoré napokon zachránili dôchodcovia. Veľmi častým motívom ich účasti bol nie osobný prospech ale snaha zabezpečiť lepšiu budúcnosť pre svoje deti a vnúčatá. Ako by sa hlasovali dôchodcovia, keby sami rozhodovali o tom či prejedia prostriedky spoločnosti na dôchodkoch alebo sa radšej uskromnia pre blaho budúcich generácií? A problém ovplyvňovania výsledku je veľmi jednoduchý, lebo ovplyvniť 20 rozhodnutí 5 miliónov občanov je určite ťažšie ako ovplyvniť 20 rozhodnutí 76 poslancov.
Okrem referenda treba intenzívnejšie zapojiť do politického rozhodovania občanov a občianske aktivity. Nielen ich vypočutím, ale aj poskytnutím oficiálneho hlasu týmto reprezentantom. Či by išlo o nejakú modernú podobu národného frontu z povojnového obdobia, rozdelenie parlamentu na politických a „nepolitických" predstaviteľov, rozdelenie volieb na politické voľby na 4 roky a voľby zástupcov na jednotlivé rokovania parlamentu alebo body rokovania alebo iná forma.
Až po podobných krokoch prichádzajú na rad návrhy, ktoré sú zatiaľ obsahom politických hnutí. K radikálnejším návrhom ako populistické zastavenie rozkrádania sa zatiaľ nikto neodhodlal. Je mi jasné, že ide o pandorinu skrinku pre akéhokoľvek politika. Napriek tomu, ak rastie zdola tlak na zmenu spoločnosti a chceme zabrániť, aby podobné pohyby neviedli k tomu k čomu viedli v minulosti - vzniku totalitných, nedemokratických spoločenstiev a k vzniku vojen, musíme politický systém zmeniť. Zmeniť demokratickú politickú reprezentáciu je možné iba dvomi smermi - jedným smerom posilnením politickej moci občana a jednotlivca a druhým smerom k vzniku politickej moci ako trvalého postavenia vybranej skupiny na základe vnútorne určených kritérií. Iné zmeny sú iba kozmetickými úpravami hráčov na politickej šachovnici, ale nie skutočnou zmenou. Pripomínam, že druhá cesta predpokladá, že určitá skupina politických reprezentantov získa politickú moc na neobmedzenú dobu bez ohľadu na vôľu jednotlivca a občana vzhľadom na svoju schopnosť riešiť problémy spoločnosti. Takže pre mňa je alternatíva jasná.....
