Vďaka teórii pri vzniku novej spoločenskej situácie nestojíte prekvapene a nehľadáte odpoveď ako sa to mohlo stať. Tú odpoveď vám dáva samotná teória.
Nebudem podrobne opisovať teóriu Cultural Value Scace (CVScale), ktorú prvýkrát publikovali Boonghee Yoo, Naveen Donthu a Tomasz Lenartowicz v roku 2011. Ide o škálu určenú na meranie kultúrnych hodnôt na úrovni jednotlivca, ktorá sa dá kvantifikovať dotazníkovou metódou navrhnutou autormi. V našom prípade sa zameriame na charakteristiku jednotlivých hodnôt, ich prejavy v komunálnej politike a spôsob ako k ním pristupuje náš program.
Prvou dimenziou kultúry je mocenský odstup, teda meranie individuálneho rešpektu k hierarchii a autoritám. Pre odporcov súčasnej vlády iba pripomeniem, že podľa oficiálnych modelov Hofstedeho Slovensko dosahuje v škále 0-100 pri hodnotení mocenského odstupu hodnotu 100. Zjednodušene na Slovensku je extrémne vysoká akceptácia hierarchie, autorít a nerovnomerného rozdelenia moci.
Ak by sme použili porovnanie s našimi blízkymi susedmi, tak sú nám výrazne vzdialení. Poľsko so 68/100 bodmi je najbližšie a podobne ako ČR (57) dosahuje strednú úroveň, kým Rakúsko s 11/100 bodmi patrí medzi krajiny s najmenším odstupom. Ak by sme to preniesli do komunálnej politiky, znamená to, že vedenia úradov a miest u nás sú vnímané ako skupiny s právomocou rozhodovať v rámci kompetencií bez ohľadu na postoje obyvateľov.
Samozrejme, neznamená to, že všetci obyvatelia sa správajú rovnako. Skôr je to ukážkou toho, že nadobudnutie moci dáva nositeľom právo rozhodovať bez potreby vysvetľovať, presviedčať a počúvať obyvateľov. Úspešné skalické referendum z decembra minulého roku „proti vedeniu mesta“ je teda skôr výnimočnou udalosťou ako prejavom spoločenskej situácie.
V aplikácii na vnútorné prostredie kultúry sa v dotazníkoch, ktorými táto dimenzia posudzuje, riešia otázky, či majú vyššie pozície konzultovať rozhodnutia s nižšími, či sa majú pýtať na názor, či majú mať neformálne interakcie, či prejav nesúhlasu je akceptovateľný alebo či sa má ľuďom na vyšších miestach prejavovať rešpekt.
Asi nepotrebujeme vedecké štúdie, aby sme chápali, že na Slovensku budú ľudia inklinovať skôr k veľkému mocenskému odstupu. Na druhej strane práve Skalica ukázala aj odvrátenú stránku nadmerného rešpektu k „autoritám“. Je to rozhodovanie o nás bez nás, rozhodovanie, ktoré nepovažuje za potrebné otvorene a pravdivo komunikovať s verejnosťou.
Referendum ukázalo aj to, že existuje dosť ľudí, ktorým takéto správanie vadí, a v tomto prípade nehovorím o väčšine, napriek tomu, že väčšina sa referenda zúčastnila. V niektorých prípadoch totiž odpor voči autoritám, nebol viazaný na funkciu, ale na konkrétne osoby. Aj preto sa môže stať, že ľudia, ktorí bojovali proti „autorite mesta“, sa môžu po zvolení správať úplne rovnako.
Nielen preto, že časť populácie preferuje nižší mocenský odstup, považujem za správne skôr sa snažiť o zníženie odstupu. Je to jeden z pilierov západnej demokracie a Slovensko má tento ukazovateľ najvyšší spomedzi krajín EÚ. Ak chceme demokraciu na komunálnej úrovni, tak musíme skôr presadzovať spôsob riadenia, ktorý by mocenský odstup znižoval a nie ho upevňoval. Nástrojov je dosť a to aj tých jednoduchých.
Tým najjednoduchším je zaviazať sa ako poslanec/primátor k pravidelným stretnutiam s voličmi. Iste takmer každý poslanec/primátor deklaruje, že má pre občanov dvere otvorené, že stačí sa ohlásiť a prísť. Problém je v mocenskom odstupe. Ak v nás stále funguje (to je tá kultúra, čo sa nemení!), tak „normálny občan“ nepôjde so svojimi námetmi, návrhmi, pripomienkami za primátorom/poslancom. Alebo, že by stretnutie na ulici premenil na kritické vyjadrenie postoja?
Pridám osobnú skúsenosť. Za 29 rokov pôsobenia na vysokej škole som navštívil dekana 3-krát (a to ich bolo 5), dekan mňa raz (keď mi prišiel oznámiť, že rušia moje pracovné miesto). Celý čas som tvrdil, že to je jeho zodpovednosť budovať pracovisko s spolupráci so zamestnancami a nie bez ohľadu na nich.
Nemôžeme očakávať, že občania takúto ponuku okamžite využijú. Na prvé stretnutie by možno prišlo 5-10 ľudí (a úradníci v mnohých mestách by ich vedeli aj hneď menovať). Možno by trvalo roky, kým by občania dokázali prijať zmenu postoja a ukázať skutočnú spätnú väzbu na prijímané rozhodnutia.
Ďalším pomerne jednoduchým spôsobom je dotazovanie občanov. Konzultovanie s občanmi je v dobách sociálnych sietí pomerne jednoduchý nástroj a dá sa efektívne využiť nielen pri realizácii rozhodnutí, ale aj pri ich príprave. Či už by išlo o formálne prieskumy priorít budúcej investičnej výstavby, neformálne prieskumy spokojnosti a preferencií alebo čisto neformálne diskusie na sociálnych sieťach, je jedno. Dôležitá je snaha. A hejt samozrejme sa dá riešiť či už zablokovaním po opakovanom porušení pravidiel alebo správou diskusie, ktorá nesleduje predmet diskusie.
Tretím nástrojom, ktorý búra mocenský odstup, je participácia občanov na rozhodovaní. Participatívny rozpočet síce je súčasťou aj inej dimenzie kultúry, ale minimálne v oblasti hlasovania verejnosti plní aj úlohu „konzultácie“ s verejnosťou.
Rád v diskusii prijmem námety, čo sú kroky komunálnej politiky, ktoré by umožnili odbúravať mocenký odstup v spoločnosti a samozrejme ak budete mať záujem o pokračovanie, odberatelia majú infor lepšie.
