Predstavte si kandidáta, ktorý by verejne deklaroval, že mesto nemá rád, že sa mu chce pomstiť a preto sa chce stať predstaviteľom mesta. O rozvoj mesta nemá záujem, ale chce z neho vycicať čo najviac a zabezpečiť seba a svoju rodinu na čo najdlhšie obdobie.
V prípade, ak by sa v politickom boji stretol takýto kandidát s kandidátom, ktorý chce rozvíjať mesto a robiť ho krajším, tak by bolo rozhodovanie voličov relatívne jednoduché.
„Chcete, aby sa mesto rozvíjalo, alebo chcete, aby zakapalo?“
Asi netreba moc špekulovať, ako by takáto voľba dopadla. Ale tiež netreba špekulovať, že takáto voľba by bola „na stole“.
Nie čaká nás boj medzi kandidátmi, ktorí chcú posunúť mesto, rozvinúť mesto, skrášliť mesto, zefektívniť mesto, otvoriť mesto občanom ..... a možno objavíme aj iné oslavné formy, ako prezentovať axiomu komunálnej politiky. Ak sa chcete uchádzať o miesto v komunálnej politike, tak urobiť niečo pre občanov mesta nie je program, ale nevyhnutný predpoklad.
Ako teda zvoliť medzi uchádzačmi, ktorí deklarujú, že chcú to, čo vlastne musia chcieť, pretože je to náplň miesta, o ktoré sa uchádzajú? Nuž, buď máte (ne)dôveru k tomu, čo sú zač a očakávate, že budú to isté robiť aj po zvolení. Problém je, že to, čo robia po zvolení (ako zastupitelia), je niečo úplne iné ako väčšinou robili pred zvolením. To je výhoda už zvolených zástupcov občanov v prípade, ak v činnosti zastupiteľstva neprišlo k veľkým rozporom. Občan síce nevidí ich „prácu“, ale neruší ho, a teda nemám dôvod dávať dôveru niekomu „neznámemu“.
Rušivosť práce zastupiteľov vnímajú zatiaľ občania hlavne vtedy, keď medzi zastupiteľstvom, starostom/primátorom a/alebo výkonnými zložkami (úrad) vzniknú rozpory. Prejavuje sa to veľmi často na negatívnom vnímaní stavu a vývoja mesta/obce a jeho perspektívy. Kandidáti prichádzajú s mnohými nápadmi, čo treba robiť, aké kroky treba realizovať. Veľmi často po štyroch rokoch príde rovnaký pocit frustrácie a negatívneho pocitu, bez ohľadu na výsledky volieb.
Prečo?
Pre mňa existuje veľmi jednoduchá odpoveď, pretože pri voľbách dominovala otázka, ako mesto posunúť, a málokto diskutoval, kam ho posunúť. Práve preto by sa voliči mali snažiť pochopiť hodnotový základ kandidátov a to ako sa prejavuje v ich navrhovaných krokoch.
Táto otázka je oveľa náročnejšia, ako sa na prvý pohľad zdá, hlavne v prípade, ak sa v programe nemáme sústrediť na prázdne frázy, že chceme pre mesto dobre!
Pre voliča je zložitá aj preto, že programy kandidátov musia byť stručné a jednoduché a hľadať v nich hodnoty je ešte náročnejšie. Dokonca je zložitá aj pre samotných kandidátov. Oni často majú predstavu o zámeroch, ale nemajú predstavu o tom, aké tieto zámery majú dôsledky. Aj preto sa často sústredia skôr na reálne javy (vybudovanie parkoviska) ako na hodnoty (regulácia dopravy v meste). Schovať sa to dá za prázdnu frázu „ja nechcem robiť politiku, ja chcem zlepšiť život občanov.“
Aby to nebolo čisto abstraktné tak použijem príklad. Kandidát vidí potenciál rozvoja cestovného ruchu v meste a preto považuje za dobrý nápad podporiť organizovanie kultúrnych podujatí, podporu domácich súborov.
Problém je, že tento bod A nevedie k rozvoju cestovného ruchu v meste! Takéto aktivity však zasiahnu iba malý región, pretože nikto (takmer, výnimku sú "kultové inštitúcie") nebude cestovať desiatky a stovky kilometrov za "pôžitkom" lokálneho dosahu. Ak by pôžitok mal regionálny dosah je veľká šanca, že sa dostane skôr alebo neskôr aj k potenciálnemu zákazníkovi.
Ešte menej abstraktne. Radošinské naivné divadlo naozaj začínalo v Radošinej, ale veľmi rýchlo zistilo, že okruh fajnšmekrov ochotných cestovať z Nitry, Trnavy, Bratislavy do Radošinej kvôli divadlu je veľmi limitovaný a tak začalo ono cestovať za svojimi divákmi.
Áno efekt na cestovný ruch to má, ale iba sekundárny. Turista kvôli takejto aktivite nepríde do obce, ale ak kvôli niečomu príde, tak je rád ak má možnosť kultúrneho vyžitia.
Hľadať v stručných programoch KAM a AKO je naozaj ťažké. Aj preto je výhodné použiť k tomu pomôcku. V tomto prípade využijem jednu z teórií, ku ktorej som sa dostal počas práce na vysokej škole. Hofstedeho model vznikol ako návrh kritérií, ktorými môžeme porovnávať kultúry rôznych krajín. Jeho zásadne použitie spočíva v schopnosti adaptovať marketing, manažment, rokovanie a vnímanie spoločnosti podľa kultúrnych hodnôt, ktoré sa menia oveľa pomalšie ako ostatné prvky spoločenského života.
Aj keď dotazníková metóda neumožňovala použitie pre vnútornú analýzu krajín, veľmi rýchlo vznikla snaha adaptovať metodiku a upraviť ju na potreby lepšieho pochopenia rôznych postojov a správania spoločenských skupín v rámci jednej kultúry. Cultural value scale využíva pôvodné Hofstedeho modely a cez dotazníkovú metódu sa snaží identifikovať správanie rôznych skupín spoločnosti.
V nasledujúcich blogoch si ukážeme jednotlivé hodnoty, to ako sa prejavujú v prostredí komunálnej politiky a takisto pridáme, ako možný návrh programu môže smerovať k niektorému z tých pólov hodnôt. Ak máte záujem, určite skôr zistíte publikovanie od populárneho autora ;o)
