Našli by sme veľa prípadov na všetkých vysokých školách, pri ktorých prišlo k porušeniu autorského práva rôznym spôsobom a k nedovolenému obohacovaniu. Príčiny prečo sa tak dialo a deje je veľa, rovnako ako príčin, prečo tak málo prípadov je odhalených.
Jednou z príčin, prečo je odhalení plagiátorstva, nepôvodnosti a nízkej odbornej úrovne publikačných výstupov na vysokých školách taký nízky, sú práve zabudnuté kostry vo vlastnom šatníku. Sám viem o viacerých prípadoch, kde by som sám pochyboval, či som v danom čase postupoval v súlade s vtedy platným autorským zákonom. Že som postupoval v rozpore s existujúcim zákonom je veľmi pravdepodobné, ale pred 15 rokmi bolo ochrana autorského práva na okraji záujmu.
Druhá príčina prečo sa prípady odhaľujú iba zriedka je neochota podieľať sa na ideologizácii vedeckej činnosti. Pretože aj posledný prípad na MTF STU ukazuje nielen odbornú a právnu stránku, ale aj stránku etickú a ideologickú. Pred 10-15 rokmi na seba vysokoškolský pedagógovia vyťahovali v osobných sporoch obsahy svojich publikácií za socializmu. Aj teraz sa ešte občas dočítame ktorý z politikov, odborníkov velebil pred 20 rokmi socializmus. Ale efekt takéhoto osobného osočovania sa postupne stráca. Ak chceme dosiahnuť ideologický účinok poníženia protivníka už nestačí jeho komunistická minulosť, ktorú často človek nemá, novým ťažkým kalibrom sa stalo práve plagiátorstvo.
Navyše v mnohých prípadoch a to aj tých, ktoré boli verejne prezentované právna rovina zďaleka nie je jednoznačná. Jednoznačné je pochybenie etické a neetické správanie. Mám osobnú skúsenosť ešte zo skrípt z roku 1999, kde som využíval niektoré časti študentských semestrálnych prác. Chcel som sa zachovať eticky a do úvodu publikácie som autorov týchto podkladov vymenoval. Obaja recenzenti mi navrhli toto poďakovanie vypustiť ako zbytočné. Napriek tomu som ho tam ponechal, pretože som to považoval za eticky správne a doteraz som rád, pretože mám o jednu kostru v skrini menej.
Právna rovina vo veľa spomínaných prípadoch taká jasná nie je. Veľmi často opakovaný príklad porušovania autorského práva, vrátane posledného medializovaného prípadu z Trnavy, hovorí o využívaní študentských prác, projektov a materiálov pre potreby učiteľov. Ak takéto dielo vzniká, ide o školské dielo ako je vymedzené v autorskom zákone. Podľa autorského zákona môže škola s autorom uzavrieť licenčnú zmluvu o použití školského diela.
Neviem si pravdu povediac predstaviť administráciu systému, ktorý by licenčnú zmluvu uzatváral na každú seminárnu prácu a semestrálny projekt, ktorý študenti vypracúvajú.
Zmluvný vzťah je však možné uzavrieť aj ústne. Osobne obchádzam byrokraciu tým, že študentov na začiatku semestra upozorním, že si vyhradzujem právo využiť ich semestrálne projekty na vzdelávacie a iné účely. Ak používajú dôverné informácie alebo chcú zabrániť prípadnému zverejneniu informácií musia podobnú formuláciu napísať do odovzdaného projektu a ja sa snažím ich žiadosti vyhovieť. V medializovanom prípade v Trnave nie je vôbec jasné či prišlo k podobnej ústnej dohode. Požadovať vypovedanie pracovného vzťahu v dôsledku porušenia čisto etických pravidiel však je prehnané a samo osebe tiež neetické.
Na tomto mieste ma nezaujíma ani tak dôsledky a prejavy plagiátorstva a kompilátorstva ako príčiny vzniku a rastu počtu podobných prípadov.
Jedným zo základných motorov vzniku plagiátorstva a kompilátorstva je neustály tlak na publikovanie. Školy a učitelia sú neustále nútený publikovať a zverejňovať svoje texty. Skôr ako ich kvalita sa sleduje ich kvantita. Prostriedkov a kapacít na realizáciu skutočného výskumu je málo, takže možnosti prichádzať s novými poznatkami a objavmi sú značne obmedzené. Aj preto autori často skĺznu do cesty ľahšieho odporu a namiesto pracného preformulovania textov ich využijú v pôvodnej podobe. Naopak ak nechcete ísť touto cestou, vaša publikačná činnosť nebude zodpovedať špičkovej práci profesora zo západu, na ktorého publikačnej činnosti sa podieľajú desiatky študentov a doktorandov.
Druhým významným dôvodom plagiátorstva je tradícia. Pamätám si situáciu, keď som začínal na vysokej škole učiť. Študenti takmer na každý predmet prekladali, väčšinou zahraničných autorov a tvorili tak odbornú základnú nových učebných textov. Bolo to považované za samozrejmosť, rovnako ako využívanie iných študentských textov. Aj keď som to od začiatku vo svojom okolí kritizoval, veci sa menili iba postupne.
Oba vyššie uvedené dôvody chápem a do určitej miery som ochotný ich aj tolerovať. Dôvod, ktorý však by mal byť jadrom kritiky a diskusie je neochota učiteľov prispôsobiť sa zmeneným podmienkam a učiť sa pracovať v nových podmienkach. Mám pochopenie, že učitelia boli pracovať v nejakom systéme, ale keď nedokážu pochopiť, že systém už nefunguje rovnakým spôsobom, je v rozpore z ich základnou spoločenskou úlohou zotrvávať na svojom pôvodnom postoji.
Neochota učiť sa a prispôsobiť sa, sa prejavuje viacerými spôsobmi. Je to práca s citáciami a použitou literatúrou, ktorou si učitelia priamo nabiehajú na problémy plagiátorstva. Je to výber tém, o ktorých píšu, ktoré automaticky vedú k riziku negatívnych procesov hodnotenia. Je to výber tém pre záverečné práce študentov, ktoré často nedávajú reálny základ pre prejavenie študentských schopností a kapacít. Navyše s postupným napĺňaním centrálneho registra bude prenášaný problém stále intenzívnejšie na samotných študentov. Ak sú vypisované témy, ktorými sa zaoberá 5 dostupných kníh v SR a 5 článkov za rok a to na 3-4 školách v SR je veľmi pravdepodobné, že postupne bude rásť vstupné percentuálne prekrývanie prác.
Ale nie je to len chyba učiteľov. Je to aj chyba manažmentov vysokých škôl. Nestretol som sa z prípadom, že by nejaká vysoká škola zorganizovala workshop, ktorý by učiteľov učil ako prepojiť záverečné práce na výskum a ako ich zadávať tak, aby sa riziko prekrývania a plagiátorstva znižoval. Aj používanie zdrojov a spôsob písania vedeckých publikácií je skôr výsledkom intuície ako vzdelávania pracovníkov.
Na druhej strane si viem veľmi dobre predstaviť, že na podobný workshop by prišlo tak 10% zamestnancov a to väčšinou doktarandi a mladí pedagogický pracovníci. A to je niečo čo je hodné kritiky.
