Tento blog nemá byť ospravedlnením mojej vlastnej lenivosti a nechuti ku kvalifikačnému rastu. Študentom rád prezentujem sám seba (čím žiaľ znižujem vlastnú odbornosť) ako prípad "českého rčení" "Kto umí ten umí, kto neumí, ten to učí!" To, že som nedotiahol veci, ktoré som načal a ktoré mali výpovednú hodnotu je čisto osobné zlyhanie a s nasledujúcou kritikou systému nemá nič spoločné.
Všetko zlé je na niečo dobré.
V mojom prípade to, že som už pred 12 rokmi tvoril nejakú plán ako získať docentúru má tú výhodu, že som si už vtedy dal námahu a vybral som si vedecké publikácie, ktoré by som s mojimi poznatkami mohol osloviť. Pretože toto môžu čítať aj ľudia, ktorí majú iné poznatky pripomeniem, že išlo o časopisy v oblasti marketingu a manažmentu.
V tom čase som mal grant vega, v ktorom som mal k dispozícii aj prostriedky, tuším išlo o 30 000 --- pozor v SKK --- na tri roky riešenia projektu. Pretože už v tom čase sa pre kvalifikačný rast vyžadoval karentovaný časopis vypísal som si časopisy, ktoré by pripadali do úvahy zo zoznamu Current Contents Connect. V mojom skúmaní som išiel cielene po časopiscoh s karentom, ktoré vychádzajú v neamerickom prostredí a sú viazané na vysokoškolské prostredie. Išlo o vedomé priznanie si viacerých skutočností.
- moja znalosť angličtine v písaní vedeckých článkov nie je dosť dobrá aby mohla byť akceptovaná native speakrami bez vážnych výhrad, ktoré by znamenali výdavky nad moje finančné možnosti. Preto som americké a britské časopisy považoval za ťažko dosiahnuteľné.
- moja vedecká prestíž je tak malá, že veľké vydavateľstvá nebudú mať problém odmietnuť môj príspevok, pretože neplní ich komerčné ciele.
- kým vydavateľstvá majú skôr komerčné ciele a teda snažia sa o predaj svojich produktov, v prípade časopisov viazaných na vysoké školy môžu uprednostniť aj iné ciele, napr. znalosť a prestíž školy.
Výsledkom bol zoznam niekoľko desiatok časopisov vydávaných vysokými školami alebo miestnymi vydavateľstvami. Potom som dostal ponuku na fušku a tak aby som sa vymanil zo spárov chudoby učiteľa na vysokej školy som sa radšej venoval lietajúcemu vyučovaniu.
Po desiatich rokoch som stál znovu pred otázkou ako prísť k docentúre a ako prvé som siahol po zozname potenciálnych časopisov. Väčšina časopisov fungovala ďalej a ich impact dokonca vzrástol, ale jeden výrazný posun nastal. Až možno na 1-2 výnimky tieto časopisy prešli pod krídla veľkých nadnárodných vydavateľských domov.
Po desiatkach nevyužitých výskumov, ktoré som nechal zastarať lenivosťou a neochotou spísať ich do podoby vedeckého príspevku, som prišieil k niečomu, čo považujem za zaujímavé aj v medzinárodnom prostredí. A opäť ma dobehlo publikovanie v karentovanom časopise. Našiel som si niekoľko časopisov a zistil som, že publikovanie je možné. Ale taktiež som našiel, že náklady na publikovanie článku v takom časopise sa pohybujú okolo 2000 euro a vzhľadom na skutočnosť, že kvalita článku je posudzovaná podľa počtu citácií odporúča sa publikovať článok ako open access, teda verejne dostupný. To spravidla znamená zvýšenie nákladov na publikovanie o niekoľko sto euro.
Keď som celý systém zobral do úvahy, tak vlastne išlo o geniálny podnikateľský model, ktorý má charakter karuselového obchodu.
V čom je to karusel?
- to ak chcete publikovať v časopise s veľkým impact faktorom musí uhradiť náklady spojené najmä s posudkom a pripomienkovaním príspevkov. Šancu publikovať má hlavne autor, ktorý ukáže v predchádzajúcich príspevkoch dostatok ohlasov, ktoré spôsobia vysoký záujem o článok a časopis.
- na to by ste publikovali musíte využívať veľké množstvo zdrojov z impaktovaných časopisov - teda z časopisov tej "najvyššej kvality" čo núti školy, knižnice a iné inštitúcie kupovať si prístup k týchto časopisom.
- keď článok publikujete máte veľkú šancu, že získate veľa ohlasov, pretože aj iní autori potrebujú pre schválenie príspevku prezentovať veľa "kvalitných" zdrojov.
V čom je problém?
Na modeli, ktorí som opísal nie je nič zlé ani nemorálne. Pokiaľ ľudia platia za to, že niekto vydá ich dielo, môžu byť iba radi, ak vydavateľ dá iným autorom váš príspevok k dispozícii. Sporné to začína byť ak vydavateľ má príjem za to, že niečo publikuje a zároveň aj za to, že niečo zverejní a teda produkt, ktorý si necháva zaplatiť predáva. Takýto model je ekonomicky a trhovo neudržateľný a nikto by v takom modely nepodnikal.
AK...
... na to nebude závislý jeho kariérny postup!
A tu sa dostávame k podstate problému. Stačí ak štát vytvorí kritéria, podľa ktorých bude publikovanie v časopise s impact faktorom bude vnímané ako podmienka, resp. kritérium kvalifikačného rastu a hodnotenia vedeckých výsledkov, tak vlastne pre komerčné inštitúcie, ktoré oligopolne ovládajú uvedený trh (nestretol som sa s analýzou akú koncentráciu má trh s vedeckými poznatkami a aj preto neuvádzam žiadne vyadavateľstvá) majú neustále zabezpečený dopyt po svojich produktoch, bez možnosti potenciálneho pracovníka využiť iné, napr. lepšie dostupné zdroje a riešiť si cez vlastný marketing šírenie prezentovaných myšlienok.
Čo to znamená v našich podmienkach?
Evidenciu a správu databázy vedeckých poznatkov Web of science organizuje spoločnosť Clarivate s ročnými príjmami an úrovni pod 1 mld. USD. Skutočnosť, že vedecký pracovník na Slovensku je nútený využívať túto platenú databázu a publikovať v časopisoch, ktoré sú registrované v týchto databázach (nie je zrejmé, či prítomnosť v databázach je platená alebo ide o výsledok odborného posúdenia pracovníkov firmy) vyplýva zo Smernice č. 13/2008-R zo 16. októbra 2008 o bibliografickej registrácii a kategorizácii publikačnej činnosti, umeleckej činnosti a ohlasov, kde je určená v článku 8 odstavec 4 písmeno c, d určená skupina karentovaných časopisov. Aj v Prílohe 1 je potom uvedená ako jedna kategória skupina článkov v karentovanom časopise. Práve táto kategória je potom vo väčšine kvalitfikačných kritérií pre funkciu docenta, profesora, akreditáciu považovaná za kritérium splnenia funkcií.
Podľa štatistiky centrálneho registra evidencie publikačnej činnosti bolo v roku 2019 v kategórii vedeckých článkov v karentovaných časopisoch 3128 publikácií. Ako sme spomínali, nepoznáme štruktúru nákladov karentovaných časopisov a poplatky, ktoré sú vyžadované, ale odhadujme, že 2/3 príspevkov hradili poplatok 2000 USD, čo je ako som spomínal poplatok bežne vyžadovaný v rámci rôznych publikácií. Znamenalo by to, že pracovníci vysokých škôl na Slovnesku platia ročne cca 6 mln. USD za publikovanie svojich výstupov v zahraničí a to v komerčných organizáciách.
Deje sa tak na základe požiadaviek MInisterstva školstva. Je v tomto prípade legitímna otázka, či využívanie komerčnej databázy súkromnej organizácei nemala prejsť výberovým konaním alebo nemalo byť pre zamestnancov vyoských škôl zabezpečený prístup k takémuto publikovaniu. Aj keď nasledujúci argument je demagogický predstavme si, že by zamestnávateľ žiadal od pracovníka aby si zabepzečil certifikované ochranné pomôcky od jediného dodávateľa z vlastných prostriedkov.
Pracovníci vysokých škôl sú v zvláštnom postavení. Majú výnimku zo zákonníka práce, vďaka čomu nemajú zmluvu na dobru neurčitú (autor patrí k tým starým štruktúram, ktoré pracovali ešte pred prijatím tohoto zákona), ich pracovná zmluva trvá kratšie ako projekty, na ktorých majú pracovať, sú podriadený tlaku na publikačnú činnosť, na ktorú však musia zohnať prostriedky, pretože nie sú kryté ich pracovnými možnosťami. A výsledok je plat, ktorý je mierne nad úrovňou priemernej mzdy a nestačí na na publikovanie článku v schopnom vedeckom časopise.
PS: Cieľom tohto príspevku je preskúmať, či sú všetky požiadavky, ktorými si riadi vysokoškolské prostredie v súlade s princípmi právneho štátu. Vychádza pritom z predstavy, že v chybnom pohľade na vysoké školy, ktorých sa dotýkajú aj iné príspevky autora, sa použitie nástrojov ako sú presadzované ministerstvom míňajú účinkom.
