Musím povedať, že som podporoval a politicky najbližšie mi je Progresívne Slovensko. Preto som bol trochu smutný z ich reakcie na zverejnené informácie. Zdalo sa mi, že tak ako väčšinová diskusia nebola zameraná progresívne ale konzervatívne, stanovisko PS sa k nim pridalo. Progresívny pohľad mal totiž vychádzať z toho prečo sa rozmohlo plagiátorstvo.
Sledoval som okrajovo diskusie a ako som hovoril bolo v nich veľa hystérie. Veľmi často sa ako dôvod rozmachu plagiátorstva spomína kvalita vysokých škôl a pokles nárokov, nová doba a kapitalisticky systém, iní za tým vidia zhýralosť sveta, nenažranosť establishmentu, proste súčasná doba. Aj stanoviská Spolu a PS dali vlastne za pravdu tým ľuďom, proti ktorých videniu sveta protestovali na námestiach pred voľbami.
Pravda je oveľa jednoduchšia. Dôvod prečo sa rozmohlo plagiátorstvo je jediný, pretože sa to dá!
Myslieť si, že plagiátorstvo je výmysle modernej doby je nezmysel. V tradičnej literárnej podobe sa dokonca dá vysledovať až do doby rímskej (Bailey, 2019). V modernej dobe a vedeckom poznaní počet prípadov plagiátorstva vzrástlo mnohonásobne, ale najmä vďaka dvom veciam.
Ľahšia dostupnosť technológií, ktoré umožňujú plagiátorstvo
Ľahšia dostupnosť technológií, ktoré umožňujú odhaliť plagiátorstvo.
Problém oboch týchto prvkov je, že pri vymedzení plagiátorstva vychádzajú z definícii, ktoré vznikli v technologicky odlišných dobách.
Pravdepodobne nikoho nenapadne považovať gotické chrámy a staviteľov stredovekých stavieb (keď už máme záznamy o staviteľov) za plagiátorov, aj keď mnohé chrámy postavil staviteľ s použitím znalostí, skúseností a postupov, ktoré sa naučil u iného staviteľa. Vďaka kopírovaniu štýlu a postupov sa architektonický štýl rozšíril do oveľa širšieho sveta ako dokázal sám autor dosiahnuť. Podobne pri maľbe okrem slávnych autorov existujú školy, kde „kopírovanie“ motívov, postupov a spôsobov prezentácie zvyšuje hodnotu obrazu namiesto rozhorčeného odsúdenia.
Až do modernej doby sa kopírovanie a používanie učenia učiteľa považovalo za pozitívny prvok. Raz jeden predstaviteľ nadnárodnej korporácie hovoril, že najväčší problém pri ochrane duševného vlastníctva voči Čine je kultúrny rozdiel chápania. Pre konfuciánsku kultúru Číny je „kopírovanie“ výrobku vnímané ako pochvala originálu a odmena pre autora a nie ako porušenie niečoho, čo tvorí významnú časť hodnoty a ceny daného produktu. A pretože hovoríme o histórii, už nám nepríde ako divné, že Shakespeare si požičiaval celé pasáže svojich diel od iných autorov rovnako ako Leonardo da Vinci. Keby sme uplatnili súčasné kritéria ľahko by sa mohli stať zdrojom obvinenia z plagiátorstva.
S rozvojom technológie sa „komerčný“ úžitok kopírovania zväčšil a s tým aj snaha svoju vedomosť a svoje dielo ochrániť. Stále však zostala technologická prekážka. Tá bola v reprodukcii pôvodného diela. Doniesť knihu a povedať vydajte ju pod mojim menom, zarobím na tom, je asi nezmysel,. Zostala potreba to fyzicky prepísať či už ručne alebo na stroji. Ak už prepisujem text, nie je dôvod text prepisovať doslovne, skôr vyberiem schémy, postupy, situácie, všetko to, čo sa potom objaví pod označením „inšpiroval sa“.
Scénu ako okolo autora je hŕba papierov, pretože tú istú myšlienku napísal rôznymi spôsobmi a stále nie je spokojný, poznáme z filmov. Je to dôkaz, že rovnaká myšlienka sa dá povedať rôznymi spôsobmi.
Prípady plagiátorstva teda existovali aj v minulosti. Pretože však boli v porovnaní s benefitmi, ktoré prinášalo relatívne malé, väčšinou zostávali na úrovni „inšpirácie“. Ak by sme si pozreli mnohé odborné publikácie z čias socializmu, zistili by sme, že boli veľmi výrazne „inšpirované“ zahraničnými publikáciami. Odborník sa dostal k zahraničnej publikácii, o ktorej vedel, že na našom území nikdy nevyjde. Ak chcel napriek tomu šíriť jej obsah jedným zo spôsobov bolo aj to, že sa „inšpiroval“ publikáciou a napísal vlastnú. V niektorých oblastiach bol takýto spôsob „transféru poznatkov“ dokonca podporovaný, pretože chránil štát pred platením licenčných poplatkov v cudzej mene. Ak išlo o čisto vedecké poznatky s malou hodnotou v situácii veľmi obmedzenej medzinárodnej komunikácie sa problém buď neobjavil alebo prešiel u západného autora zhovievavým mlčaním.
Situácia sa zmenila s príchodom počítačov. Počítače a čarovné skratky ctrl c a ctrl v umožnili z elektronických dokumentov urobiť plagiátorske kópie v sekundových intervaloch. Náklady plagiátorstva klesli a benefity plagiátorstva v rastúcej komercionalizácii vedy stúpli. Ekonomický výsledok je jasný atraktivita plagiátorstva stúpla.
Najhoršia situácia v tomto smere bola niekedy v 90.rokoch, kedy už existovali čiastočne elektronické možnosti kopírovania dokumentov, väčšina dokumentov však nebola dostupná v elektronickej verzii. V tom čase skutočne existoval pomerne rozsiahle možnosti ako z plagiátorstva vyťažiť benefity s pomerne nízkym rizikom pri existujúcich bariérach odhalenia.
Technológie postupne dobehla pokrok aj na druhej strane. S rastúcou elektronizáciou sa zjednodušila aj identifikácia plagiátorstva. Odhalenie plagiátorstva pred počítačmi bolo skôr otázkou nešťastnej náhody, keď sa dokument plagiátora dostal náhodou do ruky niekomu, kto poznal aj pôvodný originálny dokument. To bol však iba prvotná podmienka. Ten, kto identifikoval plagiát musel byť dostatočne dobre oboznámený s pôvodným dokumentom a pamätať si jeho podrobnosti. Navyše musel byť dostatočne motivovaný, aby si svoje podozrenia skutočne overil. A napokon musel byť veľmi silne motivovaný, väčšinou osobne, aby túto informáciu zverejnil alebo aspoň posunul ďalej niekomu, kto mohol obvinenie riešiť alebo zverejniť.
V technologickom svete už nejde o náhodu. Už stačí iba vôľa niekomu niečo prišiť a nájsť cestu ako sa dostať k článkom, knihám, diplomovkám, doktorandským prácam, bakalárkam, seminánym prácam a využiť voľné kritéria, aby človek obvinil niekoho. O čo viacej píšete o to väčšie riziko postupujete.
A medializované príklady dávajú ako keby za pravdu, že plagiátorstva je viac. S absolútnych číslach je to určite pravda, v relatívnych číslach si myslím, že opak je pravdou.
Počet odhalených prípadov výrazne stúpol v porovnaní s minulosťou. Dôvod je v tom, že identifikácia a zverejnenie prípadov sa stalo oveľa častejšie. Predtým iba malá časť prípadov sa dostala mimo prostredia, ktorého sa to týkalo a väčšinou to zostalo v rovine výsmechu pre plagiátora a jeho nerešpektovaniu v odborných kruhoch. Ak o niečom neviem, neznamená, že sa to nestalo. Druhá vec je, že počet prác o ktorých hovoríme vzrástol násobne. Podľa Nestorovej-Dickej (2013) stúpol počet študentov vysokých škôl na Slovensku z 13 tisíc v roku 1990/1991 na 35 tisíc v akademickom roku 2011/2012. Ak k tomu pridáme, že drvivá väčšina študentov píše dve práce, tak počet záverečných prác stúpol 4-6 násobne. K tomu pridáme rastúce nároky na publikačnú činnosť vedeckých a pedagogických pracovníkov, lacnejšie a jednoduchšie vydávanie kníh a rastúci počet kníh, rastúcu internacionalizáciu, dostupnosť prekladovej literatúry a podobne, základňa v ktorej sa posudzuje plagiátorstvo je mnohonásobne väčšia. Pochopiteľne tým pádom aj počet prípadov, ktoré budú odhalený je veľmi pravdepodobne vyšší.
Problém je, že v celej debate sa kvôli banalite technologickej kontroly vyhadzujeme dieťa z vaničky. Už niekoľko krát prišli ku mne študenti za mnou s pochybnosťami, či majú toľko používať cudzie zdroje ako od nich vyžadujem. S rastom citovaných zdrojov logicky rastie aj riziko, či sa im nezvyšuje aj riziko prekrývania s inými prácami, ktoré potom kumulatívne znižujú kvalitu práce. Takže namiesto striktného používania formulácií, na ktorých autori dlho uvažovali a prešli niekoľkonásobnou vnútornou kontrolou a opakovanými oponentskými procesmi budeme preferovať vágne formulácie s vymenenými slovíčkami, zmenenými pádmi a alternatívnymi termínmi, len preto, že študent sa bojí citovať aby celkový výsledok neohrozil. A navyše sa bude báť, či v komisii nebude autor pôvodnej myšlienky, ktorý napríklad ho bude kritizovať za nepoužitie pôvodného termínu, ale za jeho synonymum. Takže predtým, než začneme hľadať riešenia, ktoré navrhnem v nasledujúcej časti musíme zodpovedať principiálne otázky:
Chceme aby študenti v záverečných prácach využívali sekundárne zdroje a iných autorov? A chceme aby rešpektovali ich spôsob vyjadrenia a ich myšlienky v stave akom ich publikovali? Ak áno, prečo nám vadí funkcia ctrl v, ktorá to umožňuje urobiť?
Ak teda chceme bojovať aby študenti nevyužívali ctrl v funkciu nechajme ich opäť písať práce rukou alebo na stroji!
AK však máme funkciu ctrl v tak ju využívajme a riešme problém plagiátorstva namiesto vytvárania inkvizičných súdov!
Niekomu sa môže zdať, že to nie je podstata diskusie, ktorá prebieha v médiách a na sociálnych sieťach. Žiaľ podľa diskusie to tak vyzerá, že celá diskusia sa netýka zmyslu a kvality záverečných prác, ale jedného čarovného ukazovateľa z kontroly originality. Namiesto toho aby sme pochválili, ak študenti využívajú možnosti techniky na súčasnej úrovni, vytvárame neistotu pri príprave práce. Málokto bude mať problém súhlasiť s tým aby študenti citovali iných autorov, využívali sekundárne zdroje a podobne. Bohužiaľ však reálny systém a posudzovanie situácie vychádza z iných princípov a iných zásad a odporuje tomu, čo chceme dosiahnuť. V čom idú riešenia nesprávnym smerov a ako sa to dá odstrániť opíšem v tretej časti.
Citované údaje (bez čistoty citovania):
Janetta Nestorová-Dická VYSOKÉ ŠKOLSTVO V KRAJINÁCH VYŠEHRADSKEJ ŠTVORKY1 V ČASE POSTSOCIALISTICKEJ TRANFORMÁCIE. ACTA GEOGRAPHICA UNIVERSITATIS COMENIANAE, Vol. 57, 2013, No. 2, pp. 195-211
Jonathan Bailey: 5 Historical Moments that Shaped Plagiarism. Plagiarism Since the Dawn of Language. Dostupné na: https://www.turnitin.com/blog/5-historical-moments-that-shaped-plagiarism
