Myslím si, že skutočnosť, že niekto absolvuje vysokú školu a verejne deklaruje, že sa alebo ho nič nenaučili, je z pohľadu stavu vysokého školstva jedným z kľúčových problémov. V úplne inom zmysle ako si teraz väčšina pomyslí.
Ja osobne na to upozorňujem študentov už na prvej hodine, že zásadne sa bránim myšlienke študentov čokoľvek naučiť! Znie to skoro až neuveriteľne, ako toto môže povedať pedagóg.... treba však povedať aj druhú časť. Podľa mňa vysoká škola nemá mať za cieľ naučiť niečo študentov! Hranicu stavu, kedy je primárnym cieľom vzdelávania naučiť žiakov, študentov kladiem hlavne z legislatívneho hľadiska do 9.triede. Už na strednej škole študujú dobrovoľne dospelí ľudia, ktorí majú možnosť zvoliť si alternatívu využitia svojho času a schopnosti. Ešte výraznejšie alternatívy pre slobodné rozhodovanie existujú k štúdiu na vysokých školách. A preto ich nemajú školy už nič učiť.
Načo sú teda školy a čo tam robím ja? Za úlohu učiteľa a školy považujem vytvorenie podmienok pre študentov, aby sa učili a rozvíjali svoje schopnosti a kompetencie. Ide o otváranie nových horizontov myslenia, informácie o iných myšlienkových postupoch a podobne.
A tu sa dostávame do problému. Je to skutočne tak, túžia študenti dostatočne po informáciách a súvislostiach? A dokážu školy vytvárať vhodné podmienky pre rozvoj študentov? Žiaľ odpoveď v oboch prípadoch je skôr nie. Trochu to dokážem pochopiť u učiteľov, ktorý boli dlhé roky vychovávaní a následne pracovali v systéme, ktorí mal od podobného pohľadu ďaleko. Oveľa menej zhovievavosti mám so študentami, ktorí si liberálnosť zamieňajú za slabosť. Študenti sa zúčastňujú prednášok, na ktorých sa robí prezenčka a učia sa na predmety, kde majú v priebehu semestra aspoň 2-3 písomky. Jediným ich ospravedlnením je, že po toľkých rokoch štúdia v autoritatívnom systému sú tak zblbnutý, že minule prišiel jeden študent a opýtal sa ma, či mi nevadí, že sa tak aktívne zapája a že mi dokonca niekedy odporuje. Pravdu povediac, nevedel som čo povedať a tak som na neho hľadel ako na mimozemšťana.
Výsledkom je slovenský vysokoškolský systém. Študenti sa učia, lebo musia, takže ani nepotrebujú moc vedieť, stačí keď urobia skúšku. Učitelia hľadajú spôsob ako študentov prinúť učiť sa, aby niečo vedeli, lebo majú dojem, že sa málo snažia. Ako hovorím študentom: vy sa tvárite, že študujeme a my sa tvárime, že vás učíme!
Ako však vyriešiť začarovaný kruh frustrovaných učiteľov, nesnaživých študentov, autoritatívnych učiteľov a pasívnych študentov? Pravdu povediac neviem. Môžem len dúfať, že nemusíme najprv padnúť až na úplné dno vzdelanostnej úrovne, aby sme sa na jeho troskách začali stavať nové princípy vysokého školstva.
Zatiaľ zotrvávam v snahe liberálne vytvoriť pre študentov priestor. Na konci semestra prichádzajú veľké pochybnosti o efektívnosti takého prístupu, hlavne keď vidíte, že najlepšie známky budú výnimkou. Počas prázdnin depresia vyprchá a opäť sa vrhnete do snahy presvedčiť študentov o tom, že musia chápať a pochopiť čo všetko ešte nevedia.
Ak vám niekto povie, že sa na vysokej škole nič nenaučil, berte ho z rezervou. Nie je dosť inteligentný na to, aby bol schopný učiť sa iným spôsobom ako „teraz sa ideme učiť...." Ak vám niekto povie, že ho na vysokej škole nič nenaučili, tak sa treba opýtať:, ćo si ty urobil preto aby si sa niečo naučil?
