Teraz väčšina nechápavo hľadí na predchádzajúcu vetu a uvažuje, čo tým chcel autor povedať ;o). Takže priestor na vysvetlenie. Kvalita vysokého školstva sa neznižuje, lebo stále spĺňa tie isté kritéria a tie isté požiadavky ako v dobe, keď bol systém vysokého školstva budovaný. Doplácajú na to vysoké školy, ktorých kvalita sa tým pádom postupne znižuje.
Systém vysokého školstva na Slovensku je totiž stále organizovaný na princípoch, ktoré majú svoj základ v 70.a 80.rokoch. Ide o inštitúcie, ktoré majú vychovávať prémiové skupiny obyvateľstva a sú stavané na 20% elitne časti populácie. Absolútne popieram, že by tých 20% bolo nadanejších, lepších, múdrejších, ale jednoducho vysoké školy sú nastavené na tých, ktorí majú záujem a ochotu študovať. Moderná spoločnosť však žiada vysokoškolské vzdelanie od 50% populácie. Školy systémom určeným pre výberový segment zabezpečujú vzdelanie pre masový trh. Ako? Je jediný spôsob ako riešiť rozpor medzi produkciou systému a obmedzenou kapacitou! Zníženie kvality!
Nechcem sa teraz rozpisovať o následkoch a dôsledkoch takejto situácie. Zaujíma ma otázka čo sa s tým dá robiť? Jediný spôsob ako tento problém riešiť je oddeliť vzdelávacie inštitúcie a inštitúcie, ktoré budú poskytovať okrem vzdelávania aj vedecký rozvoj. Mnohí znalí systému povedia, že to už tu bola a zjavne to zlyhalo. Systém komplexnej akreditácie momentálne dobiehajúci totiž definitívne zlyhal, čo ministerstvo viedlo k logickému návrhu o jeho zrušení v súčasnej podobe.
Prečo môžeme hovoriť, že akreditácia zlyhala? Je logické, že nemôže byť funkčný systém delenia, v ktorom sú školy delené do troch kategórií pričom v prvej je nejakých 60% škôl, v druhej 40% a v tretej zvyšných 0%. Podľa týchto výsledkov je kvalita vysokého školstva na Slovensku na najvyššej možnej úrovni.
Prečo teda zlyhala komplexná akreditácia? Jednoducho povedané, pretože cieľom akreditácie bolo rozdeliť vysoké školy podľa kvality. Predstavte si, že by ste hodnotili pivá a rozdeľovali ich na kvalitné, menej kvalitné a nekvalitné, pričom dopredu poviete, že tie nekvalitné budú platiť väčšie dane, ale predajná cena pri všetkých bude rovnaká! Čo urobia pivovary? Najprv investujú všetku energiu, aby sa dostali do prvej kategórie kvalitných pív. A keď sa tam veľká časť produktov dostane, začnú sa zaoberať tým ako zvýšiť efektívnosť procesov. Snaha o efektívnosť tlačí na zníženie kvality na úroveň najhorších v danej skupine.
Dá sa takémuto správaniu zabrániť a tento problém riešiť? Komplexná akreditácia by totiž nemala byť o rozdelení škôl do kvalitatívnych skupín. Mala by stratifikovať školy, teda rozdeliť ich podľa charakteru úloh, ktoré majú plniť a procesov, ktoré majú realizovať. Akonáhle sa totiž vysoké školy dozvedeli, že podľa zaradenia do kategórie budú dostávať menej prostriedkov ich snaha sa orientovala na dosiahnutie najvyššej úrovne ako najefektívnejšieho spôsobu vytvorenie finančnej stability organizácie, Ich aktivita pritom nemala žiadne riziko, pretože aj prípadný neúspech znamenal zaradenie do skupiny, ktorú by sme mohli považovať za primeranú. Ríziko, že uchádzať o univerzitnú vysokú školu sa dostane do skupiny odborných škôl je minimálne. .
Ako by sa malo pri uplatnení stratifikačnej aplikácie komplexnej akreditácie postupovať?
1. Ministerstvo stanoví kritériá pre prerozdeľovanie prostriedkov pre vysoké školy. Balík peňazí by sa napríklad rozdelil v pomere 40% pre univerzitné školy, 40% pre vysoké školy a 20% odborné školy
2. Ministerstvo stanoví kritéria pre posudzovanie jednotlivých kategórií škôl, pričom existuje určitá zhoda medzi kritériami pre prerozdeľovanie finančných prostriedkov a pre komplexnú akreditáciu v danej kategórii. V kategórii výskumných univerzít mali byť základom kritéria výsledkov v oblasti vedy a výskumu (napr. 60% hodnotenia), kým v kategórii univerzít a odborných vysokých škôl mali byť pre kritériá pre prerozdeľovanie prostriedkov skôr v oblasti efektívnosti procesov a úspešnosti absolventov na trhu práce..
3. Školy dostanú možnosť sami vybrať, do ktorej kategórie sa chcú zaradiť. Pritom by sa mali zohľadniť rozdielne kategórie rôznych fakúlt jednej univerzity. Vysoké školy a ich manažmenty by stáli pre oveľa náročnejším rozhodovaním: Snažiť sa o najvyššiu kategóriu a riskovať, že pri väčšom počte škôl, ktoré dosiahnu túto úroveň a nedostatočných výsledkoch výskumu sa pridelené prostriedky môžu výrazne znížiť alebo sa zamerať na efektívnosť vzdelávacieho procesu?
4, Systémy otvorenej podpory vedy a výskumu umožňujú v prípade výsledkov pri akreditácii požiadať o zaradenie do inej kategórie. Atraktívnosť odborných škôl a vysokých škôl by sa výrazne zvýšila, pretože by svojich zamestnancov odbremenili od povinnosti vedeckého výskumu, ktorý v mnohých prípadoch neprichádza k žiadnym vedeckým výsledkom. Na druhej strane výskumné vysoké školy by boli odbremenené od más bakalárov, ktoré musia vychovávať aby mali dostatočný prísun prostriedkov a mohli by sa sústrediť na individuálnu prácu so študentmi magisterského a doktorandského štúdia.
5. Akreditácia študijných programov by prebiehala rovnakým spôsobom, ale bola by vo väčšej miere viazaná na výsledky kategórie na úrovni ktorú sleduje. Kritéria pre pridelenie bakalárskeho štúdia by vychádzali z kritérií pre odborné školy, kritéria doktorandského štúdia naopak z kritérií pre výskumné vysoké školy.
Podľa môjho názoru má Slovenské vysoké školstvo jeden veľký problém. Všetci robia všetko a to vedie k tomu, že nikto nerobí nič. Kvalitne učiť nie je pre žiadnu školu dosť atraktívne, rovnako ako vytvárať kvalitné výstupy. Naopak školy sú nútené do veľkých kvantitatívnych výstupov v pedagogickej rovnako ako vedeckej oblasti. TO je podľa mňa spoľahlivou cestou k priemeru a podpriemeru.
Iste existujú problémy, ktoré by podobný proces znamenal a priniesol. Ide napríklad o potrebu liberalizácie procesov inauguračného a habilitačného konania, procesy atestácie a hodnotenia učiteľov a ich odmeňovania na základe vykonanej práce. Ale môže konečne urobiť atraktívnym to, čo je momentálne pre všetky iba príťaž napríklad bakalárske štúdium. Ale to až inokedy v mojom blogu....
