Kritiku neochoty postarať sa o nastupujúcu generácie starých občanov som zaregistroval v komentároch v čase, keď sa objavili škandály ohľadom podmienok v sociálnych zariadeniach pre starých občanov. Viaceré argumenty pre a proti som počul aj od kolegov, ktorí sa starajú o svojich rodičov a do zariadenia by ich nikdy nedali a nechápu ako to niekto môže urobiť.
Netvrdím, že by som to dokázal, neviem čo by som robil v takejto situácii v stave, keď mám dosť starostí o svoju vlastnú rodinu a malé deti. Ale začal som uvažovať a prišiel som k zaujímavému záveru. Ten by bol možno hodný aj veľkého sociologického výskumu. Nebudem argumentovať demografickým vývojom, v dôsledku ktorého je tých detí, ktoré by sa boli schopní postarať o svojich rodičov menej ako pred 20-30 rokmi, ani vývojom priemerného veku, v dôsledku čoho sa výrazne predlžuje doba dôchodkového veku a doba nutnej starostlivosti o starých obyvateľov. Zameriam sa na jednoduchý fakt.
Postupne sa do dôchodkového veku dostáva generácia, ktorá vychovávala svoje deti v 50-70 teda v rokoch oslobodenia ženy od úlohy matky a budovania socializmu. To bolo obdobie, kedy vznikali denné jasle, kedy podstatná časť detí chodila už do jasiel a až na výnimky do škôlky, školské družiny boli takmer samozrejmosťou a predstava, že štát odbremení vo výchove detí rodičov z veľkej časti bola veľmi silná. A tak vo mne skrsla kacírska až provokatívna myšlienka. Nie je menšia ochota starať sa o starých a nevládnych občanov spôsobená aj tým, že riešenie štátom považujú za normálne. Nebol ten groš, ktorý aj moja generácia dostala grošom z jasiel, škôlky a školskej družiny?
A vôbec existuje nejaká možnosť merať tieto pohyby v spoločnosti. Ako to, že mladá generácia je stále horšia? A prečo napriek tomu spoločnosť ešte neskolaboval? A ktorá generácia ju privedie ku kolabsu?
P.S.: Tento text som napísal už dávnejšie, ale až teraz som sa rozhodol blog skutočne aj realizovať.
